Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | October 22, 2017

Scroll to top

Top

Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska

Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska

| On 25, Feb 2014

Prvá a posledná láska Pavla Vilikovského sa skrýva, hľadá a nachádza, nepriznáva sa, spomína a v pamätiach ľudí vytvára obrazy. Niekedy menej, inokedy viac ostré, no vždy významné.

V knihe nachádzame dve novely. Jedna má názov Na ľavom brehu pamäti a druhá Štvrtá reč. Novely majú spoločnú tému lásky a obe sú zároveň spomienkovou slávnosťou.

Novela Na ľavom brehu pamäti je príbehom fotografa Kamila. Tu, v prítomnosti, žije Kamil s Katkou, má dospelé deti a fotí. Tam, v spomienkach, Kamil myslí na Réziku, pomocnicu v domácnosti, ktorá ho do istej miery formovala. Autor umne pracuje s motívmi, ktoré dodávajú novelám atmosféru a korenia ich láskou. K tváram a mestu, k tváram mesta, ktoré spolu (ako autor píše) veľmi úzko súvisia. Ľudské tváre sa v spomienkach často nechcú objaviť celkom zreteľne.

Mesto svoju tvár neustále mení. Mladne svojím vekom, formuje seba aj ľudí, ktorí v ňom žijú. Pavel Vilikovský nezabúda ani na históriu. Veľké a malé dejiny sa odjakživa miešali a ak ktokoľvek spomína na to, čo ho formovalo, neobíde v spomienkach ani spoločenské udalosti. Nezabúda na to ani fotograf Kamil, skrz ktorého autor vyjadruje idey o fotografiách, plnohodnotnom živote či živote, ktorý v sebe nesie zrnká irónie. To autor veľmi dobre vie a nezabúda s týmto motívom pracovať.

Štvrtá reč, druhá novela knihy, je kolážou spomienok na dejiny dvadsiateho storočia. Dielo je doplnené citátmi z iného diela a čitateľa nenecháva iba prizerať sa. Pavel Vilikovský čitateľa oslovuje, vťahuje ho do deja, čím sa vlastne rozhodol čitateľovi priamo klásť otázky. Samotný názov vychádza z myšlienky, že štvrtá reč je mlčanie. Práve také mlčanie, ktoré veľa hovorí o ľuďoch i za nich.

Gabriel, starší pán, sa rozhodne zbierať spomienky a zapisovať ich. Získava ich priamo od ľudí, účastníkov dejín, lebo verí, že práve ústne podané dejiny sú tie pravé, odžité, voňajúce človečinou. Celým dejom sa nesie často opakovaná idea, ktorú možno chápať ako tichú výčitku: „Pravda je to, čomu veríme, nijakú väčšiu pravdu ľudia nepotrebujú. Ani by nevedeli, čo s ňou.

Prvá a posledná láska je nasiaknutá spomienkami, reflexiami, dúškom irónie, obrazmi, písmenami, ktorých poviedka podľa autora veľa znesie. Práve tieto písmená však zachovávajú hodnoty i spomienky. Prvá a posledná láska je preto rozhodne dielo hodné zapamätania.

Vilikovský, P.: Prvá a posledná láska. Bratislava: Slovart, 2013, s. 139.