Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | January 17, 2018

Scroll to top

Top

Howard Fast – Deti

Howard Fast – Deti

| On 06, Jan 2014

Dvanásť rokov minulo odvtedy, čo som dopísal „Deti“. Pri pohľade späť sa mi zdá, že to bola vo fyzickom i tvorivom zmysle najťažšia úloha, o akú som sa kedy pokúsil.

V tom čase pracoval som dvanásť až štrnásť hodín denne v továrni na newyorskom predmestí. Pridŕžal som sa románovej zásady spisovateľa, ktorý píše, nech sa deje hocičo, nech sa i svet rúca. Vstával som za úsvitu a vypil som dve-tri šálky silnej čiernej kávy; a každý deň sa mi podarilo napísať čo len jednu alebo dve stránky. Nebola to príjemná práca a taktiež nemyslím, že by nejako výdatne podporovala tvorivý život.

Zarábal som v tom čase – a isto si spomínate, že to boli veľmi zlé časy – jedenásť dolárov týždenne. A nebol som zdravý. Cítil som večne únavu – večne som sníval o dvoch alebo troch hodinách spánku na dôvažok, ktoré som si musel odopierať, alebo prestať písať. A keď som skončil, keď som konečne dopísal poslednú stránku knihy, ktorá vyvierala priamo z môjho vnútra, uvedomil som si, že je celkom inakšia ako všetko, čo som dosiaľ čítal, a že preto ju najskôr stihne údel, aby navždy spočívala v priečinku stola. Za nasledujúce dva roky nenapísal som takmer vôbec nič.

Sprvoti som rukopis sám zavrhol. Nechal som ho ležať tri mesiace a nerobil som s ním vonkoncom nič. Potom som čítal v novinách, že Whit Burnett, redaktor časopisu „Story magazine“, veľmi sa zaujíma o krátku poviedku, i poslal som mu svoju knihu. O týždeň stal sa z nej objav a mňa pozvali do redakcie, aby mi oznámili, aký vraj som obdivuhodný mladý talent – a aby som sa zúčastnil na všeobecnom vzrušení. Bol to jeden z ich objavov – vysvetľovali mi starostlivo – jeden z dôvodov, ktoré ospravedlňovali existenciu ich malého časopisu.

Pravda, so svojimi 45000 slovami bola pre ich časopis veľmi dlhá. No nepomýšľajú vraj, aby ju skracovali. Musia preto uvažovať o možnosti špeciálneho typu sadzby, ktorá by im umožnila vtesnať na jednu stránku skoro dvojnásobný počet slov. Výdavok na túto zmenu je však veľmi vysoký pre časopis, akým je „Story magazine“, preto mi vraj nemôžu za knihu veľa dať.

„Deti“ vyšli v marci roku 1937 v „Story magazine“. Keď James J. Fee, policajný inšpektor v Lynne (Massachusetts), prečítal prvý výtlačok, vyhlásil, že je to „najväčšie svinstvo, aké kedy čítal!“ Dva výtlačky, ktoré pravidelne prichádzali do Lynnu, hneď zhabali. Na druhý deň zakázali výtlačok vo Waterbury (Connecticut) a vzápätí došlo z tohto mesta ďalších šesťsto objednávok. Zákaz rozšírili na Nové Anglicko, ktoré bolo citlivé na také veci už od čias, čo Hawthornovi hrozil žalár, bičovanie a vyhnanstvo za to, že napísal „The Scarlet Letter“. Prvý raz po šiestich rokoch zakázali „Story magazine“ a výsledkom bol najväčší dopyt, aký dosiaľ časopis zažil.
Odvtedy sa knižné vydanie zo všelijakých dôvodov odkladalo. Za vojny som zistil, že nijaké dielo nemá význam, ak neprispieva tak či onak na boj, ktorý sme vtedy viedli o svoje bytie, a bezprostredne po vojne želal som si vydať inú knihu. Až teraz konečne vychádzajú „Deti“ v knižnej forme. Text je takmer doslovný s pôvodným znením, okrem nepatrných zmien.

Začal som autorovým úvodom a sám pridám iba kratulinkú recenziu :). Na “Deti” som si spomenul z detstva ako na knihu, ktorá zanechala najviac dojem, svojím realističnom. Keď som ju čítal a prežíval, je to iné ako Jano Fraňa Kráľa alebo jeho Čenkovej deti. V tejto knihe cítiť slnko, pestrofarebnosť, detskú slobodu, ale aj niečo také divné, čo vedie tam…

Hrozné veci sú iba hlúpa hra. A nebol to ani Boh múch, ani žiadna iná kniha, ale práve táto. Že deti sú vraj za každých okolností čisté. Alebo aj nie, alebo už v nich sa rodí a sídli duša človeka, ktorý potom bude dospelý a bude konať podobne tomu ako v detstve.

Alberto Moravia sa snažil odhaliť konformistu, ale Howardovi sa to podarilo –  submisívne prizerať až po samý koniec veci.