Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | October 21, 2017

Scroll to top

Top

Môj týždeň s hudbou: Steer, PVT, Rhye, Foals, Woodkid a Schuller

Môj týždeň s hudbou: Steer, PVT, Rhye, Foals, Woodkid a Schuller
Môj týždeň shudbou

| On 18, Mar 2013

Koľko spievajúcich harfistiek poznáte? Pri tejto kombinácii takmer každému napadne známa Američanka Joanna Newsom, no vôbec nie je jediná. Má svoje anglické dvojča, doslova. Serafina Steer sa narodila v rovnakom roku a začiatkom tohto vydala skvelý album The Moths Are Real. Príjemným potešením pre každého poslucháča bude skutočnosť, že má vlastný originálny štýl. Vie byť hravá, vtipná, ale aj vážna.

Dobrého synthpopu je naozaj málo a zatiaľ ma nesklamali škandinávci. Tentokrát prekvapila austrálska trojica PVT. Homosapien je ich tretím albumom. Treba priznať, že to nie je čistý synthpop, skôr zmes sonickej elektroniky a rocku v temných polohách. Na žánre však už nikto nehľadí, takže stačí pochváliť a odporučiť.

Záhada a mystérium vždy priťahovali a budú lákať ľudí, pekne o tom hovorí J. J. Abrams. Aj v dnešnej informáciami naplnenej dobe sa darí niektorým hudobníkom kryť svoju identitu. Tak začala aj skupina Rhye. Samozrejme, nakoniec sa odhalilo, že ide o dánsko-kanadské duo dvoch producentov. Ich hudba je intímna a hlboko emocionálna, „stavia na krehkých elektronických zvukoch, saxofónoch a mdlých basových linkách“, takto to opísal redaktor v jednej recenzii na ich debut Woman a jeho slová to vystihujú dokonale.

Britskí indie-rockeri Foals boli dlho ticho. Po úspešnom albume Total Life Forever o nich dva roky takmer nebolo počuť. Novinka z februára viac ako prekvapí. Ostýchavo sa tváriaca pätica zanechala balady. Holy Fire je vydarený rockový počin, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani veľké a známe rockové skupiny.

Za pseudonymom Woodkid stojí Francúz Yoann Lemoine. Zatiaľ vydal tri EP a tento týždeň mu vychádza prvý album The Golden Age. Jeho hudba je zaujímavá z niekoľkých dôvodov. V centre pozornosti je určite Lemoineho smutne, pre niekoho pokojne, znejúci hlas. Ďalej je to produkcia piesní, ktoré sú v duchu orchestrálneho popu, teda veľa sláčikov, perkusií, zvonov a nechýba ani organ. Síce to znie príliš zhustene, no prekvapivo dobre to spolu funguje a je ťažké nepodupkávať si pri počúvaní.

Z kategórie retro vyberám Sébastiana Schullera. Prvýkrát som ho počul na známych kompiláciách City Lounge. Popri písaní filmovej hudby vydáva vlastné albumy. Robí popové piesne, ktoré potešia svojou hĺbkou a určite neurazia ani náročnejšieho poslucháča. Posledný album Evenfall je práve takýto. Ak by ste chceli siahnuť po jeho rannejšom, trochu viac experimentálnom albume, vypočujte si Happiness.