Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | September 21, 2017

Scroll to top

Top

Pohania, vďaka ktorým viera (v divadlo) nestratila zmysel

Pohania, vďaka ktorým viera (v divadlo) nestratila zmysel

| On 14, Sep 2012

V činohre Slovenského národného divadla sa už dlhodobo stretávame s nedostatkom režijnej a dramaturgickej invencie. V poslednom čase nám totiž prvá scéna priniesla len veľmi málo impulzov a podnetov, ktoré by aspoň z časti reprezentovali súčasné európske divadelné postupy. Tak SND viac repertoárovo stagnuje ako prekvapuje a súčasné publikum, poväčšine odchované na seriáloch (s tým súvisiacim novodobým „kultom hereckých osobností“) a nenáročných divadelných tituloch, je nemilo prekvapené, keď sa už tvorcovia pokúsia o viac ako len o vypovedanie príbehu.

Pohania

Príkladmi za všetkých sú v posledných sezónach inscenácie Hollyrotha (premiéra 16.9.2009) a Coriolana (premiéra 15.4.2011), ktoré sú odbornou verejnosťou vysoko cenené, ale predovšetkým druhá menovaná si nemôže medzi divákmi SND nájsť odozvu a pri reprízach sála doslova zíva prázdnotou. V aktuálnej sezóne 2011/2012 by sme tiež mohli nájsť niekoľko mainstreamových titulov, ktoré stojaté vody slovenského divadla príliš nerozvírili (August: stratení v Oklahome, Je úžasná, Lakomec, Kvarteto, Pamäť vody). Medzi tými výbojnejšími tohtosezónnymi premiérami si však výrazne miesto vydobyla inscenácia Pohania autorky Anny Jablonskej v réžii Mariána Amslera, ktorá má ambíciu nielen divákom vyrozprávať príbeh, ale povedať aj niečo viac, niečo, čo by malo diváka zasiahnuť a pri odchode z divadla ho donútiť o určitých veciach rozmýšľať.

Amslerova inscenácia nie je pietou tragicky zosnulej mladej dramatičky, ktorá sa stala obeťou teroristického útoku v Moskve v roku 2011, ale je to výpoveď o dobe, v ktorej sa nachádzame a nezáleží na tom, či sme zo Slovenska, Ukrajiny, či… Anglicka. Aj keď v silno pravoslávnej oblasti je téma hry určite ešte viac sugestívnejšia a o to kontroverznejšia. Režisér s dramaturgičkou Romanou Maliti sa zamerali predovšetkým na témy, ktoré sa dotýkajú našej society – rozklad rodiny na spoločenskej periférii, otázka viery a s ňou súvisiacou otázka života a smrti. Amsler vytvorili zrozumiteľnú a výpovednú mozaiku mizanscén, ktoré vďaka prioritnému hereckému prejavu a citlivej atmosférotvornej režijnej ruke ponúkajú silnú výpoveď o dobe, v ktorej žijeme, o besoch, ktoré nás sužujú a pritom nemoralizuje, ale kladie otázky.

Pohania

Jablonskej hra (aspoň verzia, ktorú v SND uvádzajú), ktorej dej by sa dal vyrozprávať „dvomi-tromi“ vetami, má typický realistický pôdorys, do ktorého ale slovenskí tvorcovia integrálne začlenili aj autorkinu poéziu a výňatky z jej blogov. Hovorí ich predovšetkým postava Kristíny v druhej časti inscenácie, ktorá sa nachádza medzi životom a smrťou (táto hranica naznačená priestorom – zrkadlová stena, za ktorou je Kristína a pravidelne sa odtiaľ prihovára ku svojim príbuzným). Jablonskej veta: Viem, že mi už neostáva veľa času, ktorú napísala tesne pred svojou nečakanou smrťou je v inscenácii vypovedaná tak sugestívne a pritom necudzorodo, že z toho mrazí (a divák nemusí tušiť, že ide o priamy dramatičkin citát). Okrem toho tvorcovia do inscenácie pripísali postavy Besov (Michal Kalafut, Michal Koleják), ktoré sa pravidelne potichu objavujú v priestoroch Maríninho bytu či neskôr nemocničnej sály. Tým posilnili motív nadprirodzenosti a démonickosti, ktorý sa tiež v hre často premieta.

Režisérova dominanta bola predovšetkým v citlivom a nenásilnom budovaní situácií a následných akcií/mizanscén, kde vedel hercov (až na výnimky) podporiť v prirodzenom, nepatetickom či naopak nepreexponovanom hereckom prejave a konaní. Najvýraznejšie je to vidieť na Božidare Turzonovovej, ktorá stvárnila bigotne veriacu starú mamu Natáliu. Turzonovová ju od začiatku formuje v subtílnej polohe, aby neskôr v konflikte s vnučkou mohla svoju dovtedy potlačenú bolesť zo stavu rodiny vystupňovať do dramatického, ale nie samoúčelného kriku. V druhej časti inscenácie Turzonovová zas zaujíma svoju hereckú dominanciu pri „spovedi“ neveste Maríne, kedy s nenadnesenou tragikou v hlase, mimickou drobnokresbou a presne vloženými dramatickými pauzami vysvetlí prečo odišla od svojho syna Olega. Herečkina úloha je o to sťažená, že Natáliina prehnaná viera by mohla u niektorých divákov vzbudzovať komické reakcie. Turzonovová však dokáže presne balansovať na hrane dramatičnosti repliky, ktorá by pri nedôslednejšom vypovedaní mohla pôsobiť práve zosmiešňujúco.

Pohania

Druhým pozoruhodným výkonom je Kristína v podaní Alexandry Palatínusovej (poslucháčka VŠMU), ktorá sa postupne formuje na budúcu oporu slovenskej divadelnej scény. Jej Kristína je typické pubertálne dievča, v ktorom je zlosť a predovšetkým sklamanie zo života a mladá herečka presvedčivo stvárňuje najmä stavy vzdoru a provokácie voči svojej rodine. Výrazne pracuje najmä s hlasom, kde presne odzrkadľuje mnohé emočné odtiene Kristíninho citového rozpoloženia. Pritom bez zbytočného afektu a prehrávania dôkladne formuje charakter ako v polohe bezprostrednej naivky, polohe civilnej – bez emočného zaťaženia (v druhej časti inscenácie) či v polohách agresorských ‒ pri výbojoch proti rodine. Marián Geišberg postavu Olega viedol v nevtieravých polohách pokojného muža, skôr flegmatika, ktorý hovorí miernym tónom a len málokedy zvýši hlas. Neupadá však do monotónnosti a herec každú situáciu obohatí o ďalšie minimalistické gestické či hlasové variácie, čím niekedy vypovie viac, než keby použil eruptívnejšie výrazové prostriedky.

Zuzana Fialová má prednostné právo hrať v dráme autorky, ktorá zahynula počas teroristického útoku, pri ktorom bola samotná herečka zranená. Lenže postava Maríny má aj hlbšie parametre, ako jej dokázala Fialová dať. Herečka charakter totiž od začiatku jednostranne obmedzuje len na polohy „hysterky“ a samotrpiteľky (ktorá sa len pasívne a okato sťažuje) a na jej prejave nebadať aj polohy hlbšieho ponoru do ďalších vrstiev postavy. Možno by bolo lepšie postavu obsadiť typovo vhodnejšiu, už „vyžitejšou“ a dramatickejšou protagonistkou. Fialová si pri herectve totiž stále uchováva mladícku príťažlivosť a energickosť a popritom absentujú výraznejšie polohy skutočného Maríninho nešťastia a duchovnej biedy. Zároveň jej kostýmy herečku podporujú v polohách modernej excentrickej ženy, ktorá je akoby z vyššej vrstvy než tomu v skutočnosti je. Okrem nich však kostýmy výstižne dopomáhajú k zvýrazneniu spoločenského koloritu a charakterovej povahopisby ostatných postáv (Natáliina šatka a okuliare, Kristíne dievčenské a neskôr punkerské kostýmy, Olegova páperová bunda, atď.).

Scénografia (Martin Kotúček, Juraj Kuchárek) zintímnila Štúdio SND, priestor posunula bližšie k divákovi a čiernym výkritom zahalila príliš chladne pôsobiace prostredie divadla. Scénografi v prvej časti zručne vytvoril tri priestory (obývačka/kuchyňa, kúpeľňa, Kristínina izba) a len náznakom niektorých typických bytových zariadení (potrubia, kobercové steny v izbe, dres s neumytým riadom a „živou“ Jarou) vyvolal pocit až realistického obrazu nejednej domácnosti. V druhej časti autori odmietli predchádzajúci naturalistický nádych a dôrazne podporili motív metafyzična a mnohooptikálnosti hry. To je využité predovšetkým vďaka zrkadlovým stenám, za ktorými sa pravidelne objavuje Kristína (medzi životom a smrťou) a iné výjavy (pohanské bábky, Besi, atď.).

Inscenácia Pohania teda nie je len prevádzkovým titulom, ktorý si nárokuje divácky ohlas a niekoľko desiatok vypredaných repríz. Je to skôr odkaz a položený veľký otáznik pred diváka, či naozaj chce takto žiť. Lebo nezáleží, akého sme vierovyznania a či vôbec veríme v nejaké náboženstvo. Dôležité je, akí sme ľudia a aký prístup k životu máme.

Autor je divadelný vedec.

[c foto="SND, Daniel Veselský"]

Anna Jablonská: Pohania
Preklad: Eva Maliti-Fraňová
Réžia: Marián Amsler
Dramaturgia: Romana Maliti
Scéna a kostýmy: Martin Kotúček, Juraj Kuchárek
Hudba: Slavo Solovic
Osoby a obsadenie:
Marina: Zuzana Fialová, Oleg: Marián Geišberg, Kristína: Alexandra Palatínusová, Natália: Božidara Turzonovová, Nikolaj: František Kovár, Otec Vladimír/Sergej/Doktor: Ľuboš Kostelný / Peter Trník, Michal Kalafut, Michal Koleják
Premiéra: 24. a 25. marca 2012 v Štúdiu SND