Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | November 20, 2018

Scroll to top

Top

Naša trieda

Naša trieda

| On 26, Jún 2012

Naša triedaNajnovšie oceňovaná inscenácia hry Tadeusza Słobodzianka Naša trieda („Nasza klasa“, Teatr na Woli Varšava, réžia: Ondrej Spišák) je inšpirovaná autentickými udalosťami z obdobia druhej svetovej vojny v Poľsku – v poľskom mestečku Jedwabne sa v roku 1941 uskutočnil pogrom na Židov, ktorého iniciátormi boli samotní poľskí spoluobčania a nie nacisti. Podtitulom samotnej hry je História v štrnástich lekciách. Napriek tomu, že ide o poľskú národnú históriu, jej tematika je svojím spôsobom blízka i pre Slovensko. Týka sa osudov spolužiakov jednej triedy, ktorú spoločne navštevujú katolíci i židia v dvadsiatych rokoch 20. storočia. T. Słobodzianek (1955) modeluje na jej ploche akýsi makrokozmos v mikrokozme. Trieda a kolektív v nej už sám tvorí malú sociálnu skupinu, reprezentatívny výber profilov osobností, charakterov, do tela ktorých zasadzuje vzťahy, predsudky, latentnú nevraživosť, nenávisť, lásku, ale i ľudskú hlúposť a zbabelosť.

Súčasný poľský dramatik postupne preniká do žiackeho kolektívu základnej školy, kde vedľa seba sedia rad za radom v laviciach Poliaci a Židia. Príznačné je na tom to, že vyslovene nepreferuje idealizovaný pohľad ani na jednu ani na druhú skupinu tohto mikrosveta (nepozerá sa a ani sa nechce pozerať na problém zo židovského, resp. poľského – teda a priori antisemitského pohľadu). Východiskom mu je zjavná situácia, keď poľskí katolíci, židovskí ateisti, veriaci i bez konfesie, môžu spočiatku bez problémov tvoriť, žiť vedľa seba nesegregovane, bezprostredne, neizolovane pred druhou svetovou vojnou. Školská trieda tvorí v inscenácii nemenný priestor ich vzájomných väzieb, konfliktov. Práve z takejto ideálnej situácie sa začína odvíjať dráma spolužiakov – Dory, Zochy, Rachelky, Jakuba, Rysieka, Menachema, Zygmunta, Henieka, Władeka, Abrama, pochádzajúcich z tej istej triedy.

Naša trieda

Charakteristickým princípom inscenovanej hry T. Słobodzianeka je prevažne individuálne prerozprávanie vlastného, osobného tragického príbehu každým jedným spolužiakom zvlášť. Každý z nich má svoj podiel zodpovednosti na historickej tragédii (masakre) v podobe účastníka, obete, nemého svedka a pod. Nikto tu však nie je očividne vinník, či obeť. Tvorcovia takto rozhodne neilustrujú dejiny a tobôž neposkytujú jej vernú dokumentárnu rekonštrukciu. Trieda je pre inscenátorov v tomto zmysle akýsi skomprimovaný svet. Predstavuje iba v introdukcii vstupné, rámcované situovanie všetkých postáv, ktoré sú vsadené od začiatku až do konca do tejto prostej triedy, hoci je predostretý ich celý životný osud aj potom ako z tejto učebne vyšli postupne jeden za druhým (niekto stihol emigrovať pred vojnou, iný sa počas nej ukrýval, ďalší sa udusil v zapálenej stodole, príp. sám bol svedkom a či dokonca realizátorom krutej likvidácie židovských kolegov atď.). Šokuje na tom vecnosť podania bez emocionálnej angažovanosti tvorcov a celého inscenačného tímu. Leitmotívom inscenácie bolo čo najvernejšie podať mechanizmus prepuknutia rasovej, etnickej nenávisti.

Slovenský režisér Ondrej Spišák v tomto priestore modeluje životné osudy spolužiakov z jednej elementárnej školy, kde si ešte všetci svorne spievajú naivné piesne, memorujú poučky, veršovanky a pod. Kompozične oddelil od seba jednotlivé kapitoly klasickým školským zvoncom, predeľujúcim dôležité dejinné úseky v životoch konkrétnych postáv. V hudobnej zložke dominovala viac tanečná ako aj autentická hudba (Bartłomiej Woźniak), v ktorej osobitne vynikla najmä svadobná poľská pieseň v podaní Zochy I. Dąbrowskej a celého hereckého kolektívu: „Ktože po komôrke, ktože chodí, padá? To naša Marianka mamenku si hľadá.“ Ľudový motív ostro kontrastoval s nepochopiteľnou surovosťou i cynickosťou majoritného obyvateľstva v mestečku Jedwabne, kde sa v roku 1941 odohrala spomínaná masakra. Pieseň zaznieva na svadbe Rachelky a Władeka, počas ktorej pokrstená židovka nielenže stráca vieru, identitu, ale i všetkých svojich blízkych ako jedna zo zachránených pozostalých. Peklo jej života však paradoxne nastáva sobášom s hlúpym Poliakom.

Disponovaní herci pritom väčšinou komentujúco i prežívane stvárňujú svoje postavy. Takmer civilne si zachovávajú zväčša odstup od často spomínaných ukrutných skúseností. Vecne, dokumentárne triezvo iba opisujú skutky, ktoré vykonali v minulosti. V tomto zmysle formou vnútorného rozprávania, vyrovnávania sa s prežitým holokaustom, prelínajú svoje výstupy s realistickou mierou herectva. Všetky postavy pritom zostávali počas celého diania na scéne v akejsi minimalistickej koncepcii.

Každého žiaka triedy zasiahne najmä druhá svetová vojna a každý je ňou výrazne poznačený. Najtragickejšie z nich však židovskí kolegovia. Osudy preživších spolužiakov sú paradoxne tiež zväčša tragické a niekedy i tragikomické. Čo je však príznačné pre celú inscenáciu je skutočnosť, že priestor triedy sa po celý čas nemení. Trieda „prežíva“ aj keď sa počas celého 20. storočia cyklicky menia jednotlivé režimy, totality, spoločensko-politické usporiadania a pod. Nad dverami školskej triedy sa postupne striedajú ikonické znaky viacerých príznačných období: katolícky kríž, kosák a kladivo, hákový kríž, znovu kosák a kladivo a napokon opätovne katolícky kríž. V tomto zmysle sa stáva trieda akýmsi univerzálnym priestorom. Míňajú sa z nej len postavy žiakov. Keď jeden z nich zomiera – obradne si berie so sebou stoličku spolu s drevenou lavicou a odchádza za masívne dvere školskej triedy. Tento priestor za dverami tvorí doslova záhrobie. Tak ako spolužiaci hynú, umierajú či už pred pogromom, počas neho alebo po ňom – rad za radom za dverami pribúdajú lavice tzv. „mŕtvej triedy“. Na konci inscenácie sedia za sebou zoradení všetci spolužiaci post mortem. Hoci postavy vyšli zo školských lavíc, po svojom životnom defilé v totalitných systémoch 20. storočia sa navracajú späť do školskej triedy. Priestor pred dverami je svetom s premenlivými politickými systémami. I trieda je symbolom takéhoto (pre žiaka určite nepríjemného) autoritatívneho systému. Je príznačné, že učiteľa – diktátora v ňom niet. Platí taktiež pravidlo, že akí sú spolužiaci navzájom na seba v školskom kolektíve, takí sú zväčša i v dospelosti v spoločnosti voči iným. Vzorka týchto spolužiakov Słobodziankovej triedy slúži ako vhodná sonda do svedomia poľskej spoločnosti.

Nemennosťou prostredia i v scénografickej zložke (František Lipták) sa mieri predovšetkým k ustavičnému pripomenutiu zmŕtvychvstalého kolektívu. Do situovaného priestoru triedy sa miešajú osudy z minulosti i prítomnosti. Fenomén spomienok sa v nemeniacej sa triede oživuje prostredníctvom referovania jednotlivých postáv o svojom životnom údele. Akoby cez každú jednu postavu osobne vnímame holokaust, spoluvinu, či spoluúčasť na jednej historickej udalosti (spomínaného pogromu z roku 1941). Popri všetkom však v triede stále zotrvávame. Referujúce postavy z nej neodchádzajú. Sú akoby permanentne na jednej stretávke, kde minulosť ožíva v komentujúcom prejave i v rôznorodom demonštračnom hraní hercov.

Inscenačný tím načrtol na vzorke osudov týchto spolužiakov vlastne smutnú tragikomickosť celých dejín 20. storočia a ich katakliziem. Autor sa totižto nezameriava iba na druhú svetovú vojnu. Vníma kolobeh sveta, vojny, života, umierania v celkovom priereze vývinových peripetií celého minulého storočia. Do istej mieri skúma i zvláštne postihnutú fatálnosť dejín. Minulosť sa v tomto otrasnom storočí často zastierala, zadupávala, a najmä skresľovala. V tom spočívala jej tragikomickosť a dôležité memento.

T. Słobodzianek vykresľuje v tomto konštantnom prostredí jednej triedy i túto diachrónnu dejinnú líniu. Evidentné je, že nezastáva polohu čierno – bieleho videnia. Podobne ako v hre Prorok Ilja bez prikrášlenia i zbytočného zveličovania obnažuje zjavné korene antisemitizmu a tvorivo s ním narába ako s historickým faktom. O sentimentálnu snahu mu v tomto prípade nejde. Ba práve naopak. Skôr vecne a triezvo postihuje jeho príčiny. Skúma viac celkovú líniu nenávisti a zloby, pretavenú pochopiteľne iba cez spomínanú vzorku kolektívu spolužiakov pomyslenej základnej školy. Chladnokrvná nenávisť, pomsta, predsudky, nacionalizmus je v každom latentne zakódovaná a môže sa kedykoľvek odviazať. Stačí len nájsť dôvod na koncentrované presunutie, prenesenie kolektívneho vinníka zjednodušeným procesom generalizácie. Nájdenie tohto vinníka je často primitívnym až pudovým vypuknutím všetkých pogromov a pod. Dôkazom toho je inscenácia Naša trieda/ Nasza klasa, ktorá svedčí o schopnosti poľskej spoločnosti prostredníctvom divadla reflektovať samých seba, vlastnú kultúru i dejiny. Ideálne je ak sa na túto chúlostivú stránku histórie pozrie nezainteresovanými očami zahraničný režisér.

Autor je divadelný vedec.

Osoby a obsadenie:
DORA: Magdalena Czerwińska / Monika Fronczek
ZOCHA: Izabela Dąbrowska
RACHEL, potom MARIANNA: Anna Gryszkówna / Dorota Landowska / Julia Wyszyńska
JAKUB KAC: Robert T. Majewski
RYSIEK: Michał Czernecki / Maciej Skuratowicz
MENACHEM: Mariusz Drężek / Przemysław Sadowski
ZYGMUNT: Karol Wróblewski
HENIEK: Marcin Sztabiński
WŁADEK: Leszek Lichota
ABRAM: Paweł Pabisiak
Réžia: Ondrej Spišák (Slovensko)
Scénografia: František Lipták (Slovensko)
Kostýmy: Jan Kozikowski
Hudba: Bartłomiej Woźniak
Choreografia: Anna Iberszer
Premiéra: 16. októbra 2010,  Teatr Na Woli im. Tadeusza Łomnickiego, Varšava, Poľsko