Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 16, 2017

Scroll to top

Top

The Artist – v správnom čase na správnom mieste

The Artist – v správnom čase na správnom mieste

| On 27, Feb 2012

V kinách od 9. 2. 2012

Odovzdávanie Oscarov je prestížna udalosť s dlhoročnou tradíciou. Slovenské publikum ju však vníma inak než domáce. Ceremóniu v priamom prenose u nás sleduje podstatne menej divákov a k mnohým filmom sa dostávame až po zverejnení výsledkov. Tento ročník sa pokúsil o zmenu. Nielen slovenské kiná už niekoľko týždňov ponúkajú väčšinu z nominovaných filmov, čo na jednej strane mnohí ocenia, no nejde len o dobročinnosť producentov, ale najmä o bezpečné naplnenie kás premietaním filmov, ktoré by po nepriaznivom vyhlásení výsledkov mohli ľahko upadnúť do zabudnutia. Jedným z najdiskutovanejších je práve francúzsky The Artist, o ktorom ste už zrejme veľa počuli. Zbiera ocenenia a nominácie z celého sveta, čo však môže a nemusí byť dôkazom kvality. V tejto recenzii bude preto hlavným cieľom zistiť, čím je (alebo ani nie je) snímka tak výnimočná.

The Artist – v správnom čase na správnom mieste

Začíname príbehom. Nachádzame sa v Hollywoode v roku 1927 v čase vrcholiacej slávy herca Georgea Valentina. Celá pozornosť sa sústredí okolo neho, sledujeme všetky stereotypy spájané s postavou hviezdy filmového plátna – davy obdivovateliek, žiarlivá manželka, verný sluha a pod. Všímame si takisto najvýraznejšiu črtu postavy – pýchu. Pýcha predchádza pád. V danom roku je do kín uvedený Jazzový spevák a prináša nové kvality do vývoja filmového umenia – hlas. Končí sa nemá éra a do popredia vystupuje nová generácia „hovoriacich hercov“ vrátane Peppy Miller – mladé a ambiciózne žieňa, ktoré len nedávno stálo v dave Valentinových fanúšičiek. Tak, ako George rýchlo upadá do zabudnutia, tak rýchlo sa z obyčajnej Peppy stáva najžiadanejšia herečka Hollywoodu. Roly sa vymieňajú, ale Peppy na priateľa nezabúda ani na najvyššom stupienku slávy a pomáha mu v ťažkých chvíľach. Aj keď príbeh zobrazuje okrem komických aj tragiku vyžarujúce scény či drsnejšiu tvár ligotavého pozlátka, zachováva tradičnú výstavbu hollywoodskeho filmu a v závere nachádza vhodné riešenie problému. Fabula teda neprináša nové témy, motívy metafilmu (upadajúca hviezda v Sunset boulevard, život na „vysokej nohe“- Občan Kane, ťažkosti s nástupom zvuku – Spievanie v daždi atď.), ale mierne naivnú a ľahko predvídateľnú zápletku.

The Artist – v správnom čase na správnom mieste

Režisér a scenárista filmu Michel Hazanavicius vychádza z postupov rannej kinematografie (napr. radenie titulkovej listiny na začiatok), ktoré obohacuje o inovatívne prostriedky filmovej reči prinášané v rôznych vývojových etapách – časté rámovanie obrazu zrkadlami (najmä Luchino Visconti), hra s tieňom (expresionizmus), presné odriekanie replík (presadil najmä Karl Dreyer), sen ako predzvesť, subjektívne predstavy pomocou trikov, dvojexpozície, veľké detaily (brightonská škola), záverečný dlhý záber, krížový strih (prestrihy medzi dvoma paralelnými udalosťami, ktoré sa nakoniec spoja) a mnoho ďalších predností audiovizuálneho umenia. Film výrazne pracuje s obrazom, ktorý predstavuje hlavnú rozprávačskú zložku diela. Medzititulky sú minimalizované, nie je nutný prepis každého dialógu, pretože ho divák dokáže prečítať aj bez jeho pomoci. Tomu odpovedá aj výrazná hra herca prezentovaná gestami a mimikou. Film ďalej využíva klasické štylistické prostriedky ako montáž stúpajúcej hviezdy Peppy prostredníctvom úvodných titulkov filmu, používanie novinových titulkov ako informačnej skratky, dážď na dramatizáciu situácií. Aj keď je v popredí z určitého hľadiska fikčný, falošný a povrchný svet, kde každý človek má hodnotu zárobku, film sa opiera o realistickú motiváciu situácií (požiar zapríčinený vysokou horľavosťou celuloidu) a faktografiu udalostí ako finančný bankrot hlavnej postavy zapríčinený veľkým krachom na newyorskej burze z 1929. The Artist je bohatý na podnety k diskusiám o stave a posune súčasného filmu, preto nepovažujem recenziu za finálny literárny produkt diela.

Pred rokom sme sledovali „predoscarovský“ súboj Kráľovej rečiSociálnej siete, dnes je to The Artist vs. Hugo a jeho veľký objav. O oboch sa dočítate, že vzdávajú hold kinematografii, zobrazujú jej začiatky, bez ktorých by to dnes vyzeralo podstatne inak. Zatiaľ čo Scorseseho Hugo zvolil jednu z najpreferovanejších metód nakrúcania v súčasnej hollywoodskej kinematografii – 3D s obrovským rozpočtom, Francúzi uprednostnili výrazne odlišný prístup, a to vyjadrovacie prostriedky rannej éry filmu – čiernobiely materiál ozvučený výlučne hudbou so zdrojom mimo obrazu, resp. nemý film s výrazne nižšími nákladmi. Tento rok sa tak konečne dozvieme vďaka najkomerčnejšiemu udeľovaniu filmových cien, o čo súčasný mainstreamový divák naozaj stojí.

Konečný verdikt:★★★★★

The Artist sa odlišuje a tým zároveň provokuje. Zaujme laickú i odbornú verejnosť, no nebyť dostatočne veľkého odstupu od zobrazenej doby, myslím, že by zapadol prachom a do dejín svetového filmu by sa len s obtiažou zapísal. Jeho vznik však počkal na pretechnizovanú a „preefektovanú“ dobu. Poukázal na minulosť, jej dôležitosť, postavenie a nevyhnutnosť v kontexte dnešných „vynálezov filmu“. Vzniknuté čaro nostalgie tak zahmlí všetky vaše výčitky a pochybnosti.

Cieľová skupina:

Film si diváka neurčuje. Zaujme „kinofila“, ale aj „občasného“ diváka zrozumiteľnou dejovou líniou a komickými či romantickými situáciami.

The Artist, romantická komédia, dráma (Francúzsko/Belgicko, 2011, 100 min.), réžia: Michel Hazanavizius, scenár: Michel Hazanavicius, kamera: Guillaume Schiffman, strih: Anne-Sophie Bion, Michel Hazanavicius, hudba: Ludovic Bource, hrajú: Jean Dujardin, Bérénice Béjo, John Goodman, James Cromwell, Penelope Ann Miller, Missi Pyle a ďalší.