Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | October 22, 2017

Scroll to top

Top

Konečná trnavská stanica

Konečná trnavská stanica

| On 07, Feb 2012

Porovnávať ansámbel Radošinského naivného divadla s ostatnými divadelnými súbormi, ktoré hrajú Štepkove hry, by bolo rovnaké, ako porovnávať “superstáristu” a speváka, ktorého pieseň spieva. Na rozdiel od divadelných hier, pri ktorých nevieme či sa dramatik a režisér vo výslednom tvare zhodli, pri autorskom divadle (ku ktorému sa RND radí) je originál len jeden a ten je verejnosti dobre známy. Sám Stanislav Štepka sa vyjadril, že sa teší, ak cudzie súbory siahnu po jeho hrách a často divadelníkov podporuje aj osobnou účasťou. Konfrontácia amatérskeho divadla Na strnisku s Radošincami, by s pravdepodobnosťou, hraničiacou takmer s istotou, vyznela v prospech RND. Preto sa mu v nasledujúcich riadkoch budem snažiť vyhnúť a zameriam sa len na videné a počuté v konkrétny čas, na konkrétnom mieste.

Konečná trnavská stanica

Veď aj herci divadla Na strnisku dostali pri skúšaní odporúčanie, aby odignorovali divadelnú či filmovú predlohu (v zmysle kopírovania) a zamerali sa na svoj vlastný výraz. Niektoré repliky v hre sa skrátili, iné sa podľa potrieb pozmenili. Spomínané zmeny zo strany divadla Na strnisku však nenarušili významovú rovinu Konečnej stanice a na javisku bola prezentovaná rovnakou dejovou linkou, akú vytvoril Stanislav Štepka. Malá železničná stanica kdesi na zabudnutej trati sa stáva dočasným domovom pre personál, cestujúcich, ale tiež rôznych asociálov. Tí, čakajúc v jej útrobách, rozohrávajú svoje životné minipríbehy, na prvý pohľad možno čudesné, no pre tisícky iných ľudí nijako nezvyčajné. Čiperná, avšak v láske sklamaná Vitálošová, ktorá sa vnútorne zmierila s prácou upratovačky, bizarná postavička neurotického výpravcu, pouličná maliarka Sunny, či samozvaný Doktor potulujúci sa niekoľko rokov po peróne… Do tohto koloritu postavičiek pribudnú ešte kňaz Blahoslav Modranský, námorník, dealer, mladá (ne)šťastná vdova Mikušová a nesmieme zabudnúť ani na zavraždeného Gitaristu a rázovitú vyšetrovateľku.Hra sa dá rozdeliť na dve časti – prvá sa sústredila na vykreslenie charakterov postáv, ich konfrontácie a prípadné zmeny v ich doterajšom živote, druhá časť už postavy nikde neposúvala a zamerala sa len na vypočúvanie podozrivých a vyšetrovanie vraždy. Rozdelenie bolo exaktne rozlíšiteľné aj v predstavení a tieto dve časti od seba odlišovala desaťminútová prestávka.

Konečná trnavská stanica

Inscenácia mala kolísavú úroveň a vtipné gradujúce situácie sa striedali s hluchými pasážami. Sčasti je to dôsledok toho, ako je hra napísaná, no sčasti za to môžu aj samotní predstavitelia jednotlivých rolí. Eňa Vitteková, predstaviteľka upratovačky, svojim hereckým výrazom vynikala nad ostatnými a vo výstupoch, kde sa vyskytovala, sa udržiaval želaný temporytmus inscenácie. Niektorí herci hrali v miernom kŕči, iným hercom sínusoidu presvedčivosti diktovala hra sama. Svoju polohu tak našli počas vývinu postáv, ktoré stvárňovali. Vlado Mihok (dealer) sa na javisku akoby udomácnil až po nájdení svojej lásky a vízie nájdenia si novej práce, Jozef Hranák bol presvedčivejší ako nahnevaný a neskôr rezignujúci výpravca. Herectvo Daniela Dubana (doktor) sa väčšinou obmedzilo len na pohyb s jednou rukou vo vrecku a druhou držiac pohárik… Aj keď si to divák možno neuvedomí, táto postava patrí v hre medzi najdôležitejšie. Na jednej strane je to hlavný aktér vraždy, preto by motív jeho konania mal byť odčítateľný z jeho výrazu. Na druhej strane doktor dialógom navzájom premosťuje ostatné postavy, aby príbeh Konečnej stanice nepôsobil dojmom seriálového Paneláku, kde má každý osud svoj vlastný priestor, často odčlenený od iných životných minipríbehov.

V ostatných zložkách je súboru ťažko niečo výraznejšie vytknúť. Hudobná zložka Petra Meša a Mariána Kokavca zapadala do konceptu hry aj napriek svojej rozmanitosti (ľudové piesne striedal Elán či tango). Najväčším kladom inscenácie je realistická scéna Katky Žgančíkovej, približujúca sa konceptu reálnej vlakovej stanice. Lavička, mimochodom rovnaká akú vidíme na staniciach, občasný neporiadok a maketa staničnej budovy. Toto všetko s nádychom opotrebovanosti, poodtŕhaných plagátov, či vandalských nápisov na stenách, podfarbené hláseniami z rozhlasu a zvukmi prichádzajúcich vlakov.

Aj keď som v úvode sľúbil, že sa vyvarujem porovnávacím analýzam, na záver si neodpustím jednu metaforu. Ak Radošinské naivné divadlo dorazilo vo svojom vlaku až do konečnej stanice, divadlo Na strnisku zastavilo o jednu stanicu skôr, čo však vôbec nemožno vnímať ako prehru. V tomto zmysle totiž len ťažko niekto predbehne rýchlik so strojvodcom Štepkom. Treba si totiž uvedomiť, že dostať sa až sem si tiež vyžadovalo množstvo práce a veľkú snahu tvorcov z Trnavy. A ak niekto nechápe moju metaforu, vedzte, že bola myslená ako pochvala.

Stanislav Štepka: KONEČNA STANICA
RÉŽIA: Mirka Čibenková ; SCÉNA A KOSTÝMY: Katka Žgančíková ; ODBORNÁ SPOLUPRÁCA: Jakub Nvota ; HUDOBNÁ SPOLUPRÁCA: Peter Mešo, Marián Kokavec ; CHOREOGRAFIA: Zdeno Blesák, Natália Spišiaková ; PREDSTAVENIE VEDIE: Zuzi Jankowská ; KOSTÝMY VYHOTOVILA: Janka Sokolovská ; REKVIZITY: Barbora Sabová
HRAJÚ: Eňa Vitteková, Lucia Bachratá, Eva Čapičíková, Kika Kremserová, Barbora Funková, Daniel Duban, Jozef Hranák, Braňo Mosný, Roman Beňo, Vladi Mihok, Peter Hranák

[c foto="http://www.nastrnisku.page.sk/foto%20KS.php"]

Komentáre

  1. Peter hovorí:

    Dnes (4.3.2012) sa s danou hrou predstavili aj v Suchej nad Parnou. Súhlasím s autorom komentára. Nesnažili sa kopírovať RND, ale boli sami sebou a preto boli výborní. Neporovnávajme neporovnateľné. Ak ich vystúpenie hodnotím ako amatérske divadlo, môžem povedať len jedno – PERFEKTNÉ, ĎAKUJEM.