Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | October 21, 2017

Scroll to top

Top

INTER-VIEW 2: mužská rodová senzibilita?

INTER-VIEW 2: mužská rodová senzibilita?

| On 22, Dec 2011

Pokračovanie kurátorského projektu Barbory Geržovej s názvom INTER-VIEW 2 prináša na pôdu Nitrianskej galérie výstavu, ktorá si dáva za cieľ skúmať samotné hranice rodového umenia. Výstava reflektuje tvorbu dvadsiatich dvoch mužských autorov a dvoch zmiešaných mužsko–ženských umeleckých (i partnerských) dvojíc, ktorých tvorbu môžeme viac či menej vnímať cez optiku rodu. Expozícia je rozdelená do siedmich tematických celkov (Rodové aspekty textilu; Telo, telesnosť a identita; Vzťahy, dvojice a nové identity; Pamäť, rodina, vzťahy; Problémy kolektívnej identity; Nový koncept mužskosti; Rodovo citlivé vnímanie ženy).

INTER-VIEW 2

Výstava má snahu prezentovať problematiku rodu komplexnejšie a tak popri vystavených dielach ponúka i krátky rozhovor s každým autorom, pričom prvá otázka vždy  smeruje na možné prepojenie tvorby umelca s rodovou problematikou. Ďalšie dve sú skôr všeobecné a pýtajú sa na postoj autora k tejto problematike i v súvislosti s feminizmom ako akousi platformou, ktorá umožnila väčší priestor pre manipuláciu v téme mužsko–ženských vzťahov. Na záver úvodu je ešte potrebné povedať, že výstava je pokračovaním reflexie rodovej otázky, ktorú započali predchádzajúce kurátorské projekty (Medzi mužom a ženou; On je rád fenimistka; Chlap, hrdina, duch, stroj).

Kdesi tu na začiatku „sa pýta“ bližšie zadefinovanie rodovo citlivého umenia a možno i samotného pojmu rod (gender). Ten si osvojila feministická teória, ktorá ho však neinterpretuje na základe biologického odlíšenia žien a mužov, ale vníma ho ako sociokultúrny konštrukt. V kontexte aktuálnej výstavy by sme mohli povedať, že skúmanie sa presúva do polohy „konštruovania“ svojbytnej mužskej rodovej identity cez témy telesnosti, rodiny, sexuality či vzťahov, ktoré sú „vlastné“ skôr ženským autorkám. Povaha takto nazeranej identity sa však javí ako problematická (nie nemožná), čo v odpovediach zdôrazňujú samotní umelci.

INTER-VIEW 2

Triezvy postoj na takto postavenú koncepciu expozície podáva Peter Ančič, ktorý je na výstave prítomný cez svoj cyklus fotografií Husákova generácia: „…bude len vecou interpretácie rozhodnúť, kedy dielo nesie ešte iné, nadradené, komplexnejšie vrstvy čítania a kedy už jednoznačne spadá do kategórie gendrového umenia (podľa akého kľúča bude dielo interpretované ako gendrové a nie napr. ako sociálne?).“ Vystihuje totižto základný problém recipovania diel mužských autorov cez optiku rodu. Preto väčšina z nich, vedomá si nejednoznačnosti čítania umenia ako primárne rodového, síce  nevylučuje takto zameranú interpretáciu, avšak odmieta, že by výrazne ovplyvňovala ich primárny zámer či podstatu diela (výnimkou sú umelci Michal Murín a Tomáš Džadoň, ktorí sa otvorene „hlásia“ k rodovému umeniu).

Výstava sa začína tematickým okruhom Rodové aspekty textilu, ktorý je zastúpený tromi autormi. Ich tvorbu síce spája výtvarná technika, no prezentované diela i názory sa krížia. Jiří Černický sám seba otvorene nazýva feministom, avšak tvorbou ihelníkov podľa vlastných slov skôr komunikuje s okolím (susedmi), než odkazuje na problematiku rodu. Jeho dielo Ihelníky, Každodenní voodoo pôsobí na prázdnej stene akosi mimo svoj kontext (katalóg dielo prezentuje zasadené do konkrétneho priestoru), no i napriek tomu je v ňom čosi ironicky úsmevné. Michal Pěchouček spolu s Andrejom Dúbravským a Petrom Janáčkom na výstave zastupujú umenie queer artu, ktoré sa v slovenskom kontexte najčastejšie spája práve s reflexiou gendru. Aj keď sa takéto čítanie ich tvorby nedá vylúčiť, všetci traja paradoxne odmietajú takúto polohu ako kľúčovú.

Pěchoučka zaujíma vrstvenie výpovede (čo môžeme paralelne odsledovať i v jeho technike, ktorá spočíva v prekrývaní materiálov), aj keď téma je určite rodová. Janáčik sám seba stavia do role voyera, v snahe „zmocnenia sa“ bezprostrednosti fotografovaného. V jeho tvorbe sa tento moment odzrkadľuje v čierno bielej fotografii, pričom farebné fotografie pôsobia o niečo štylizovanejšie a fotografovaný subjekt už nie je „prichytený“, ale smerovaním svojho pohľadu na diváka skôr provokuje, či pôsobí minimálne rušivo. Posledný z trojice queer umelcov, Andrej Dúbravský, vo svojich veľkorozmerných plátnach explicitne nadväzuje na problém vlastnej identity a teda i rodu, no i on odmieta čítanie svojej tvorby iba cez prizmu gendru. Dôležitý je pre neho samotný akt maľby, v súvislosti s ktorým sám uvádza: „rovnako vášnivo maľujem kapotu auta ako genitálie“.

INTER-VIEW 2

Ojedinelý, ale predsa negatívny postoj k problematike rodu a s ním súvisiacim feminizmom zastupujú dvaja autori. Lukáš Haruštiak a jeho dielo Party After Dinner, ktorým explicitne naráža na autorský koncept Judy Chicago s názvom Dinner Party (opus feministického umenia). Haruštiak svoje dielo koncipuje z kruhových rámov vyplnených plátnom, ktoré sú vedľa seba umiestnené v dvoch horizontálnych radoch. Dolný rad obsahuje výšivky s menami masových vrahov žien, horný rad signatúry študentiek, ktoré tieto mená vyšili. Popri signatúrach sa na každom plátne nachádza i odtlačok autorovej spermie, pretože pred dokončením diela autor každý kúsok plátna použil pri onanovaní. Koncept ponúka ambivalentné čítanie avšak pri jeho recepcii sa človek neubráni pocitu, že ide o akt zámerného útoku. „Rozliatie“ seba samého asociuje skôr akt pohŕdania, hrubosti možno až akéhosi sekundárneho násilia, než súcitu či solidarity so zavraždenými ženami.

Haruštiak vo svojich odpovediach priznáva, že mu išlo o akúsi lesť, nastraženú feministickému umeniu. V jeho ponímaní toto umenie totižto neprináša nič nové, je skôr výrazom nudy, tak ako onanovanie. Rovnako koncept gendrového umenia odmieta i umelec Róbert Bielik, ktorý tvrdí, že všetko vo svete (teda i v umení) riadia pohnútky ega. Vo svojom diele Štúdia k autoportrétu mŕtvoly prezentuje tri olejomaľby, ktoré prevažne z nadhľadu zachytávajú mŕtveho muža. Expresívny prejav umocnený tým, že ide zväčša o detaily, konfrontuje diváka so smrťou s určitou nadsádzkou až hyperbolizáciou posmrtnej premeny tela. Motív smrti autora nás asociačne navádza k Barthesovej koncepcii smrti autora, avšak sám umelec túto štúdiu vníma skôr v súvislosti s učením Majstra Eckharta, ktorý hovorí, aby sme žili tak akoby sme boli mŕtvi. Róbert Bielik je na výstave prítomný aj cez sériu malorozmerných malieb s názvom Duška, v ktorej rovnako expresívnym rukopisom zachytáva svoju starú mamu v pokročilom štádiu Alzheimerovej choroby.

INTER-VIEW 2

Téma matky a starej matky nachádza svoje miesto i v tvorbe Tomáša Džadoňa a Petra Barényiho. Prvý z nich je príčinou, prečo samotná výstava niekomu vonia a inému naopak smrdí, avšak treba povedať, že sa nepohybujeme v rovine vkusu páči – nepáči, ale zmyslovej vonia – nevonia. Džadoň totižto na výstave prezentuje dielo Scape, 2006, domáca slanina mojej starej mamy, ktoré pozostáva z troch horizontálnych radoch utvorených z domácej slaniny. Autor sa tak otvorene hlási k téme rodiny a najmä k svojej starej mame. Podobne pozitívne, no v rovnakej miere i melancholicky pôsobia diela, ktoré určitým spôsobom reflektujú rovnakú tému. Vyššie spomenutý Barényi prezentuje dielo Objatie (tri kamery snímajúce objatie autora so svojou matkou, pričom súčasťou diela je i objekt Zvonkohra (luster), vytvorený z vecí, ktoré autorovi mamu pripomínajú), Miroslav Nitz s dielom Post Live (fotografia jeho starého otca na motorke, visiaca v mohutnom ráme a „oživovaná“ zvukom klaksónu a zablikaním predného svetla pomocou slučky) vnáša do výstavy príjemný odľahčený moment. Vyrovnávanie sa so stratou blízkej osoby vidíme i v diele Michala Murína, ktorý sa pomocou apropriácie podpisu otca vysporiadava s jeho predčasnou smrťou.

Výstava obsahuje i iné dielo Michala Murína s názvom Rachel Rosenbach – jeden druhému dvojča. Koncepčne ide primárne o rodovo zamerané dielo, v ktorom si autor vytvára svoje alter ego, Rachel Rosenbach. Fikciu, ktorú zámerným utajovaním pravej identity „umelkyne“ vo svete výtvarného priestoru vytvoril, mala svojho času veľký ohlas. Ten utíchol až po odhalení „pravej“ identity autora/ky. Murín vytvorením svojho ženského alter ega reagoval na zvýšený záujem kurátorov práve o tvorbu ženských autoriek. Svojim dielom naráža na stav, ktorý rovnako prezentuje niekoľko ďalších umelcov a síce, že téma rodovo citlivého umenia je skôr aktuálnou módou vlnou, ktorá prevláda v súčasnej kurátorskej praxi. Mnoho umelcov odsudzuje takéto či akékoľvek škatuľkovanie umenia a vyhýba sa klasifikácii vlastnej tvorby. Motív tohto (možno módneho) kurátorského záujmu na druhej strane obhajuje Radovan Čerevka, ktorý zastáva názor, že pozornosť týmto smerom môže vyústiť do tvorby diel, ktoré by inak samy od seba, resp. z iniciatívy samotných autorov nevznikli.

Či už ide o módu, alebo nie, výstavu sa určite oplatí vidieť. Mnohé z nej v tomto článku chýba, pretože ide naozaj o komplexný kurátorský počin. Ak teda okrem spomenutých diel chcete vidieť ako vyzerá plačúci Putin, či Angela Merkelová s monoklom, príťažlivo morbídne plátna Josefa Bolfa, či video-artový projekt tvorivej dvojice Mr. BRA, máte možnosť urobiť tak do 26. 2. 2012.

[c foto="Nitrianska galéria"]