Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | November 21, 2017

Scroll to top

Top

Večer violových sonát (BHS 2011)

Večer violových sonát (BHS 2011)

| On 05, Dec 2011

Milan Paľa dokazuje svoju prispôsobivosť. Tento špičkový huslista, šíriteľ slovenskej hudby a skôr zrodených diel predstavil v rámci nášho najprestížnejšieho festivalu program pozostávajúci z troch sonát písaných pre violu. Spoluhráčkou bola Magdaléna Bajuszová, etablovaná klaviristka, ktorú kritici oceňujú najmä v súvislosti s interpretáciou tvorby Ilja Zeljenku.Milan Paľa

Z dramaturgického hľadiska bol večer vystavaný zaujímavo, ale pre poslucháča (a určite aj interpretov) náročne. Ako prvá zaznela Winklerova Sonáta Op. 10, ťažisková skladba pre violistov profesionálov aj amatérov. Úvodné Moderato presvedčilo od začiatku, vrátane príjemne navodenej atmosféry. Ku dokonalosti chýbala pri exponovaných až rapsodických miestach podpora zo strany klavíra. Bajuszová síce „chlapskú ruku“ nebude mať nikdy, ale niekde sa mi žiadalo zahrať aj vyslovene emocionálne a odviazane. Allegro agitato prinieslo viac vzruchu, miestami až príliš. Hoci som sedel úplne vzadu, klavír ma často ohlušoval a zvuk nebol vyvážený. Dvorana nie je veľká sieň, treba na to brať ohľad. Téma z variácií Variations on an Breton Air mohla zaznieť aj spevnejšie, ale ako väčší problém som vnímal zbytočné dlhé prestávky medzi jednotlivými variáciami. Niektoré si žiadali uviesť attacca.

Rytmická pregnantnosť Sonáty pre violu a klavír od Bohuslava Martinů je evidentná po celý čas. Časté zmeny tempa boli zo strany hráčov zvládnuté bezproblémovo, pôsobili prirodzene. Inšpirácii národnými námetmi sa Martinů nevyhol ani v tomto diele, estetické podanie je ponechané na hráčovi. Nie som odborníkom tohto českého obdobia, preto mi zostáva veriť, že Milan Paľa, nositeľ ocenenia z Bohuslav Martinu Competition, dokáže správne uchopiť problematiku. Jeho interpretácia ma ale ako nezaujatého poslucháča nepresvedčila.

Sonáta pre violu a klavír op. 147 Dmitrija Šostakoviča je posledná kompozícia tohto ruského autora napísaná pár dní pred smrťou. Najmä záverečné Adagio s citáciou Beethovenovej Moonlight sonáty zosobňuje ťažké ovzdušie života a vnútorné rozpory. Je veľmi dôležité správne cítiť priebeh skladby. Preto bolo pre mňa nepochopiteľné časté kúskovanie fráz, čo sa prejavilo hneď pri nástupe klavírneho partu. Vo výslednom efekte to vyzeralo skoro ako pridávanie pomlčiek.

Koncert sa nevyhol technickým či intonačným nedokonalostiam, čo sa ale v mnohých prípadoch dá tolerovať. V tomto konkrétnom sa mi však zdalo, že mnohé rýchle časti boli akoby príliš kontrolované a chýbal im potrebný ťah. Minutážou sa niektoré skladby prehupli nad všeobecný štandard, z čoho vyplýva, že boli hrané pomalšie.

Štýl hrania Milana Paľu je na domáce pomery ojedinelý. Emócie prejavuje vo veľkom a dýchanie počuť až do poslednej rady. Bohužiaľ, v publiku sa našli ľudia, ktorým to vadilo. Navyše, intonačná istota nebola taká skalopevná, ako Paľa dokáže pri husliach. Večer violových sonát vo mne preto hlbší zážitok nenechal. No v interpretoch sa určite nachádza veľký potenciál a do budúcna im dávam druhú šancu. Možno aj s iným repertoárom.

Bratislava, 29. novembra 2011, koncertná sieň Dvorana. Milan Paľa – viola, Magdaléna Bajuszová – klavír.

Program: Alexandre Winkler – Sonáta pre violu a klavír op. 10, Bohuslav Martinů – Sonáta pre violu a klavír, Dmitrij Šostakovič – Sonáta pre violu a klavír op. 147.

 

Komentáre

  1. Peter hovorí:

    Rovnako som sedel na koncerte. Interpreti druhýkrát v Bratislave, za jeden rok, hrali Šostakoviča. Pred polrokom podali výkon, že mohlo prísť k pochybeniu, či to zopakujú. Vtedy to bolo prekvapivé a strhujúce. Na BHS zahrali sonátu rovnako výnimočne, v novom kontexte a zas strhujúco. V tom je ich potenciál. Ja neviem, čo viac môžeme chcieť, preboha? Našťastie tu máme interpretov prekračujúcich regionálne hranice, schopných dať osobitý – profesionálny rozmer skladbám. Napr. Winklera, neznámu skladbu podali, ako etablovaného hudobný kus. To nie je ľahké a je to ojedinelé pri premierovaní a hlavne keď je to majú v rámci repertoáru BHS, kde by sme skôr čakali nejakého Brahmsa, Prokofieva….Na druhej strane, pokiaľ ide o dramaturgiu, vedel som do čoho idem. Zrejme stojí za ňou Vladimír Godár. Objavovanie nového a zároveň predstavovanie výnimočných skladieb. Neviem, či ste sa skôr nemrvli “z nudy” lebo tej hudbe nerozumiete….

    A či Milan Paľa sa nadychuje, a čo teraz? My, poslucháči sa v kuse mrvíme, kýchame, kašleme a fotíme…. Problém je inde, opäť v slabej schopnosti recenzenta počúvať. Ak v recenzentovi nezanechal koncert hlbší zážitok, problém nebol v interpretoch, ale v “hĺbke” (ak sme už pri tomto termíne) percepčnej schopnosti pisateľa článku. Niekedy mám pocit, že by bolo celkom fajn si skladby, ktoré sa rozhodnete recenzovať aspoň jeden krát predtým vypučujte doma, v kľude. Hlavne, ak nie ste zvyknutý hudbu počúvať v 40 minútovom blokoch. Chce to tréning, pôjde to!

    Dalej, nerozumiem tomuto, napriek tomu, že je to divne netaktné k interpretke, akejkoľvek: “chlapskú ruku nebude mať nikdy,” a zároveň, o riadok nižšie : “klavír ma často ohlušoval a zvuk nebol vyvážený”. Trošku odveci nelogická reakcia a hlavne prosím meno jedného mužské interpreta na Slovensku, ktorý chlapskú ruku teda má? Tých, ktorí trieskajú sem nepíšte…. A hneď na to ďaľšia perla logiky uvažovania: “Nie som odborníkom tohto českého obdobia (…tak prečo sa vyjadrujete?) Milan Paľa, nositeľ ocenenia z Bohuslav Martinu Competition, dokáže správne uchopiť problematiku. Jeho interpretácia ma ale ako nezaujatého poslucháča nepresvedčila. (Kto má teda pravdu? “Oni”, čo cenu dali, alebo “Vy”, čo nie ste odborník?)”

    Ak autor recenzie sedí naozaj veľmi ďaleko, v zadných radoch, ako píše, nech radšej mlčí, ako keď sa má vyjadrovať k špecifikám komornej hry, konkrétneho dua, pretože ja, ako bežný poslucháč koncertov nerozumiem jeho recenziám.

    1. Marián Kubačka hovorí:

      Tak ja to skúsim. K problematike dýchania M. Paľu. Čítali ste to poriadne? Písal som, že to vadilo ľudom v publiku (bolo ich viac). Mne to až tak nevadilo.

      “Chlapská ruka” je pojem na hrane. Nechcel som byť netaktný. Priznávam, že to tam mohlo vyznieť až nelogicky, hlavne keď ste to pochopili tak, ako ste to pochopili…

      K sonáte B. Martinů som sa vyjadril ako nezávislý poslucháč – bol to osobný názor. Tak ako sa vy vyjadrujete k mojej recenzii, aj keď jej (podľa vašich slov) nerozumiete.

      Môj článok nebol odborná kritika, ale recenzia (skôr niečo medzi recenziou a reportážou). Žánrovo to je rozdiel. Mám svoj názor, tak ako vy. Richard Wagner považoval štvrtú Beethovenovu symfóniu, ktorú mám naozaj rád, za chladnú až mŕtvu hudbu. Budem preto teraz kategoricky odmietať Wagnera?

      Ďakujem za váš komentár aj rady. A mimochodom, na toho Šostakoviča som sa skutočne tešil. Najmä na záverečné Adagio, ktoré som mal napočúvané vo viacerých interpretáciách.