Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | November 21, 2017

Scroll to top

Top

Nielen talent, ale aj prístup

| On 28, Okt 2011

Myslel som si, že koncert Hiromi ma už neprekvapí. Ako veľmi som sa mýlil. Na jej vystúpenie v rámci BJD 2005 si ešte živo pamätám. Publikum si vtedy aj napriek značnej nevôli Petra Lipu tvrdohlavo vytlieskalo tretí prídavok. Debut na Slovensku vyšiel skvelo. Povzbudená vďačným publikom sa Hiromi k nám vracala relatívne často, určite aj vďaka Martinovi Valihorovi, ktorý s ňou hrával.

Práve Martin sa opäť postaral, aby sa k nám táto japonská klaviristka po dlhšej prestávke vrátila. Priznám sa, Hiromi ma až tak nezaujímala ako jej aktuálni spoluhráči. Na koncert do Istropolisu som sa vybral kvôli luxusnej rytmike – Anthony Jackson a Simon Phillips sa predsa nedajú odignorovať! Realitou nakoniec bolo, že všetci členovia sa postarali rovnakou mierou o skvelý zážitok. Čo býva výnimočné na veľkých hudobníkoch? Vedia počúvať druhých. Súhra, ktorú predviedli páni a dáma bola maximálne prirodzená. Schválne nepíšem frázy ako geniálna alebo fenomenálna. Hrali skrátka spontánne, pre potešenie seba aj iných.

Pár slov k Hiromi. Ázijský pôvod v sebe nezaprie, jej technická pripravenosť a čistota hry je naozaj obdivuhodná. Ale nikto nie je dokonalý a hrať v dnešnej dobe iba bezchybne technicky je už málo. Sama v jednom rozhovore povedala, že v spojení s klavírom sa z nej stáva iná osoba. Táto útla žena dokáže svojou energiou strhnúť celé publikum. Neviem si ani predstaviť, koľko fyzických a psychických síl ju musí stáť jeden koncert. Navyše mám dojem, že sa posunula dopredu a jej hra už nepôsobí tak sterilne ako kedysi (prerobená druhá časť Patetickej sonáty od Beethovena bol pre mňa vrchol večera – a to klasické prerábky neznášam).

Hiromi: The Trio Project zahralo vyslovene kvalitne. Je jedno, do akých škatuliek by sme ich hudbu zaradili. Každého z hudobníkov hranie tešilo. Pritom sa bavíme aj o menách, ktoré si toho odohrali po celom svete už dosť… Ako je možné, že Simon Phillips dokáže ešte v 54 rokoch hrať stále zaujímavo? Alebo inak. Zažil som aj 81 ročného Ahmada Jamala, ktorý sa na koncerte zabával ako mladý teenager.

Predkapelou Hiromi bolo nové trio Michala Bugalu. Cítil som, že to niekde drhlo. Asi som ich nepochopil, ale tak nejako tuším, že rozdiel nebude iba v talente. Zásadný je prístup. Neviem, koľkým jazzovým hudobníkom u nás hovorí niečo cvičenie techniky alebo termín psychohygiena (pred koncertom, po koncerte). Hlavne, že všetci by chceli hrávať… Niekde som čítal, že Andrej Šeban hodnotí kapelu už podľa toho, ako príde na pódium. Niečo na tom bude.