Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 18, 2017

Scroll to top

Top

Bábky v nemocnici pomáhajú nájsť stratený úsmev

Bábky v nemocnici pomáhajú nájsť stratený úsmev

| On 03, Aug 2011

Nie je snáď nič horšie, než vidieť trápiť sa choré dieťa. Ako sa vraví: „Zdravie sa nedá kúpiť“. Našťastie existujú ľudia, ktorí sa snažia o to, aby deťom pobyt v nemocnici aspoň trochu spríjemnili. Občianske združenie Bábky v nemocnici prináša na ich tváre úsmev a aspoň chvíľkový únik z nemocničnej izby do ríše fantázie. Bábkoherečka Jana Segešová nám prezradila, čo všetko takáto práca zahŕňa.

Čo považujete za prioritný cieľ vášho združenia?

Je to terapia pre deti, ktoré sú vybrané z reality a potrebujú mať pri sebe niekoho, kto im vymyslí nejaký príbeh alebo aspoň spríjemní deň.

Pre koho je táto práca – poslanie určené? Musí byť takýto človek bábkohercom?

Je to zrejme pre človeka, ktorý má v sebe dar sebaobetovania a samozrejme aj viac lásky. Hudobník, herec, maliar, ale aj krajčír, človek, ktorý sám sebe verí trochu viac.

Akým spôsobom prebiehajú kurzy, školenia, na čo sa kladie dôraz?

Funguje to tak, že osoba, ktorá sa k nám chce pridať, sa aspoň päťkrát zúčastní samotných akcií, návštev. Potom je potrebné, aby dokázala udržať deti v pozornosti, motivovala ich. Odbornú vyštudovanú spôsobilosť ani diplom netreba. Je potrebné, aby sa vedel človek uvoľniť a nemal na sebe nejakú vymyslenú grimasu, ale naopak, mal by byť sám sebou.

Skúsme si teda opísať samotné vystúpenie od vášho vstupu do miestnosti až po odchod…

Poväčšine chodievame vo dvojici, no niekedy nebývame v jednej miestnosti spolu. Často sa chodí po izbách, vtedy je veľmi dôležité už pri otvorení dverí, ako sa herec prihovára, či je to 16-ročný pacient alebo 8-mesačné dieťa. Na začiatku sa len spievajú piesne, ktoré im vyhovujú.

Malým deťom spievame napríklad Kohútika Jarabého, alebo nám sama mamička povie, čo by sa dieťatku páčilo. Zároveň im ponúkneme, aby si vybrali nejaké akustické nástroje a pridružili sa k nám. Ak sú starší (14 – 15 roční), tak skúšame to, o čo majú záujem oni. Marka Miková hrá na klávesy, Janka Hladná hrá v kapele Tornado Lue. Akonáhle si väčšie deti pýtajú pesničku, ktorú dievčatá nevedia, tak sa pomocou internetu pripravia a pesničku zahrajú nabudúce. S väčšími je divadielko náročnejšie, máme istú pani Hanku Grančovičovú z Prahy, ktorá robí aj Ezopove bájky, tie sú zaujímavé aj pre tých väčších. U malých detí skôr skúšame priamo plyšové maňušky – prasiatko, psíčka, mačičku… Pražská spoločnosť Loutky v nemocnici prišla na nápad s „Africkou nemocnicou“  – tvoria ju veľmi malé zvieratká na prstoch, ktoré rozdáme. Dieťa si vymýšľa chorobu zvieratka a naša sestrička, lekár (bábky) ich na mieste vyliečia.

Aké bábky majú malí pacienti najradšej? Využívate hlavne maňušky, prečo? Sú najvhodnejšie?

Zistila som, že sú to hlavne maňušky. Oproti takým javajkám – tam to je skôr len estetické pozeranie sa. Maňušky si však môžu k sebe pritúliť, materiálom sú im veľmi blízke.

Máme hry, ktoré sú osobnejšie – napríklad „Ako dedko ťahá repu“, pri nej rozprávku prežívame všetci. Niečo podobné je „Kohútik a sliepočka“, kde sa zobrazuje ako drzý kohútik nemohol prehltnúť oriešok a sliepočka ho prichádza zachraňovať. Prichádza ku kravičke, ku studničke..  Na začiatku porozdeľujeme pacientom isté symboly a sú to vlastne oni, ktorí sa majú postarať o kohútika. Funguje vzájomná spolupráca, zvieratko zachraňujeme spolu. Z Prahy napríklad prišli žabky Kvak a Žbluňk od spisovateľa Lobela, to sú dosť veľké bábky, asi metrové, veľmi pekne urobené.

Stretli ste sa u pacientov s výrazným pokrokom pri terapii s bábkou?

Raz sme prichádzali s kufrom do nemocnice na Antolskej v Petržalke, kde je vytvorená malá škôlka a jedna maminka hovorí: „Dobre že prichádzate, konečne sa začne môj syn usmievať.“ Keďže chodíme aj na psychiatrické oddelenia, tam som mala pocit, ako keby tie deti mali pred vychovávateľmi akýsi rešpekt, no keď prídeme my, tak sa uvoľnia a preniká tam niečo iné…

Podľa čoho vyberáte konkrétny repertoár? Zistíte si k akej vekovej kategórii idete, poprípade ochorenie, alebo máte univerzálny výber

Väčšinou sa rozhodneme priamo na mieste, ale to je vtedy ak ideme do jednotlivých izieb. Akonáhle sa dozvieme, že majú miniklubovňu, tak sa dohadujeme a podľa toho, v akom sme hereckom zložení, tak na seba žmurkneme, že čo skúsime, je to improvizácia. Ale samozrejme sa aj pýtame, či by deti chceli O kohútikovi a sliepočke, Psíčka a mačičku, či Ťahá dedko repu. Necháme výber aj na nich…

Do akej miery je vystúpenie časovo ohraničené, koľko približne trvá?

V klubovniach je to na takú hodinku, v jednotlivých miestnostiach tak na 15 minút. Vyslovene krásne chvíľky sme zažili, keď malé 8-mesačné bábätko začalo plakať, aby sme neodchádzali. V takýchto prípadoch sa po obehaní ďalších miestností ešte vrátime na 10 minút.

Je predstavenie založené na podobných princípoch ako klasické divadelné produkcie, teda že má scenár, réžiu, hra sa predtým skúša alebo je to čisto len o improvizácii?

Nedá sa povedať, že máme scenár, ale pri každom predstavení vychádzame  z kníh a taktiež z internetu. Samozrejme, že sa predstavenie aj skúša. Ja mám jeden taký domček, tam sa stretávame, skúšame a až potom ideme hrať. Rovnako diskutujeme o tom, akú rozprávku by sme ešte mohli do repertoáru zaradiť.

Čo vám dáva vaša práca? O peniazoch to zrejme nie je…

Slovo peniaze musíme úplne vygumovať. Človeku sa viac otvorí fantázia a musí byť viac citlivý na chorých, musí si dávať pozor aj na slová, ktoré v jednotlivej rozprávke použije a musí byť vnímavý. Ja som si zrazu povedala, že toto nie je divadlo, na ktoré sa pozerajú v materských škôlkach. Je to naozaj muziko-dramato terapia, ktorá malým aj starším pacientom pomáha.

Občianskemu združeniu Bábky v nemocnici môžete pomôcť aj Vy.

Kto je Jana Segešová?

Absolvovala bábkoherectvo na DAMU v Prahe. V roku 2000 si zahrala vo filme Martina Šulíka Krajinka, v roku 2009 vo filme Nedodržaný sľub, no venuje sa predovšetkým projektom pre deti. Je tiež zakladateľka divadla Dunajka a divadla Svetlonos. V súčasnosti pôsobí aj v OZ Bábky v nemocnici, kde sa snaží dramatoterapiou pomáhať všetkým, ktorí to potrebujú.

Rozhovor bol autorizovaný. Použité fotografie: www.babkyvnemocnici.sk.