Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 14, 2017

Scroll to top

Top

Osudy jedného vinára

Osudy jedného vinára

| On 24, Máj 2011

Vo víne sa vraj skrýva pravda. Vínu sa skladali ódy a chválospevy už pred tisícročiami. A vínu sa rozhodol vysloviť poctu aj Stanislav Šubík. Na základe spoločného priateľstva so známym slovenským vinárom Alojzom Masarykom zo Skalice sa rozhodol vzdať vínu hold tým, že o ňom napíše príbeh. Jeho rukou postupne vznikalo rozprávanie o vinárovi Lojzkovi, ktorý je vlastne vzdialenou parafrázou Alojza (Lojza) Masaryka. Na divadelné dosky sa hra Osudy jedného vinára dostala v slovensko-českej produkcii. Na jej naštudovaní sa podieľalo Záhorácké divadlo zo Senice a Divadelný soubor Svatopluk z Hodonína, pod spoločnou režijnou taktovkou Ivana A. Fodora.

Už veľký Goethe vravel, že „nech akokoľvek divoko mušt kvasí, predsa napokon vínom bude“. Rovnako aj hlavný hrdina Lojzek. Aj keď mu osud a jednotlivé režimy pripravili pestrý život, predsa len ostal tým, čím mal – vinárom.

Na zemi nám život lecí, né každý med líže,
ráno skáčeš pres kaluže, večer bolá kríže.
Do sa dobre neožení, teho žena bije, bije,
místo vína bez radosci trpké suze pije.

Prvý výstup sa odohráva v nebi. Najskôr sledujeme rozhovor o víne „obyvateľov“ neba (ťažko identifikovateľných, keďže u nich absentovali krídla, no zrejme anjelov). Tento výstup je však len akýmsi vstupom do inscenácie, pretože sa dejová línia začne uberať iným smerom vtedy, keď sa na scéne objavia dvaja nebožtíci. Retrospektívnym pohľadom do minulosti nám začínajú odkrývať osud ich syna Lojzka. Už pri jeho narodení mu tri sudičky želali optimizmus do života a ako sa neskôr ukázalo, Lojzek ho potreboval viac než dosť. Svoju ženu Tonču získal „na príkaz“ svojej mamy, nasledovala vojna, potom Víťazný február. Aj napriek všetkým negatívnym skúsenostiam ostal Lojzek pokorne pri svojej najväčšej láske – pri výrobe vína.

Počiatočný entuziazmus po nástupe komunistickej moci vystriedala tvrdá realita. Aj keď bol Lojzek s organizáciou svojho živobytia spokojný, bol donútený vstúpiť do družstva a svoj vinohrad ponechať napospas heslu „všetko je všetkých“. Avšak víno, ku ktorému nemal človek vrúcny vzťah, začínalo byť nedobré a tzv. kolenačkové, pretože po jeho konzumácii šiel každý do kolien. Nádej na zlepšenie situácie priniesol rok 1968, no následné vytriezvenie v podobe príchodu spojeneckých vojsk sa dotklo aj Lojzka, ktorý bol komisiou neprávom obvinený za to, že využíva svoje víno na protištátne účely. Dôvod obvinenia bol nakoniec aj dôvodom oslobodenia, pretože komisia sa ulakomila na jeho víno, a tak dostal len podmienku. Nasledoval rok 1989 a Nežná revolúcia, ktorej sa zúčastnil aj Lojzek so svojimi blízkymi. No a nakoniec kapitalizmus, konkurencia v podobe nových privezených vín zo Západu a vstup do Európskej únie.

Hra, na pozadí Lojzkovho života, načrtáva obrazy z našej histórie spred vojnového obdobia až po vstup do Európskej únie. Väčšina z nich je však len načrtnutá, v momente, kedy by sa žiadalo ich ďalšie rozvitie, sú ukončené a začína nová sekvencia. Ťažko totiž preniesť udalosti približne z osem desaťročí do dvoch hodín na javisku. Zobrazenie jednotlivých období a režimov tak posúva do úzadia prípadné hlbšie vykreslenie psychológie postáv. To, ako na Lojzka udalosti vplývali, čo sa robilo s jeho vnútrom, čo prežíval – to všetko bolo len naznačené. Naproti tomu sa kládol dôraz na opis jednotlivých druhov vína, ktoré v niekoľkominútových dialógoch a monológoch ospevovali hlavné postavy.

Dobre a efektne bola zostavená herecká zložka. Jednotliví herci do svojich úloh jednoducho zapadli, pôsobili prirodzene a uveriteľne. Ivona Bolebruchová (Mama) a Ján Hromek (Otec) s uvoľneným vystupovaním plnili úlohu rozprávača. Ján Želipský ako Lojzek stvárnil tragikomickú postavu ufrflaného, no dobrosrdečného smoliara. Věra Slezáková (Tonča) zasa uštipačnú manželku, výzorom aj správaním mierne podobnú Marfuši z Mrázika. A napokon kontroverzná postava Smrtky, ktorej pointa nebola vždy až tak zrejmá, no Michal Tanay pôsobil akoby mu táto rola bola napísaná priamo na telo.

Hudobná zložka bola tvorená väčšinou známymi melódiami, ktorých text bol prispôsobený obsahu inscenácie. Hudbu zabezpečovala živá cimbalová muzika umiestnená na okraji javiska, no často bolo vidieť jej nesúlad s hercami, takže sa vyskytovali rytmické či intonačné nezhody v rámci jednotlivých skladieb. Súdiac podľa iných inscenácií, herci Záhoráckeho divadla spievať vedia a tento fakt bol teda zrejme spôsobený len vzájomnou nezohratosťou. Zaujímavo riešená bola scéna inscenácie. Jej autor Ivan Fodor vychádzal pri tvorbe z motívu predstavenia, a tak v sebe skĺbila účelnosť i obsahovú príbuznosť k téme. Javisku totiž dominuje veľký vínny drevený sud, ktorý sa v prípade potreby otvorí na dve časti podobne ako vráta a jeho steny tak plnia úlohu určitého deliaceho paravánu. Zároveň sa v jeho útrobách, počas zatvorenej verzie, môžu pripravovať ďalšie potrebné rekvizity. Vďaka tomu nie je tempo inscenácie narušené zložitými prestavbami scény.

Tvorcovia v inscenácii veľmi dobre pracovali so symbolikou, ktorú staršie ročníky nemali problém rozkódovať. Po nástupe komunistov bol veľký obraz svätých vystriedaný iným obrazom „svätcov“ Marxa, Engelsa a Lenina. Po potlačení Pražskej jari zaznela pieseň na hudobnom podklade pohrebnej skladby Blíž k Tebe Bože môj, ktorá symbolizovala pochovanie nádejí na demokraciu. A napokon aj postava Milana Kňažka a jeho heslá („utvorte koridor!“), ktoré symbolizovali prechod od socializmu ku kapitalizmu. Takmer všetky symboly boli určitou mierou parodizované, a tak svoj význam navršovali aj o humornú rovinu.

Hra bola naštudovaná v nárečí a treba oceniť snahu o zobrazenie záhoráckej a moravsko-slováckej mentality a folklóru. Cimbalovka a s ňou spojené typické skladby (Ej od Buchlova, Vínečko bílé…), ale aj náčrt odčepčenia na svadbe Lojzka s Tončou, či ľudové oblečenie niektorých hercov, ponúkali nepriamo pohľad aj na túto stránku našej kultúry.

Inscenácia Osudy jedného vinára zaujme skôr dospelejšieho diváka. Jednotlivé humorné situácie totiž vyplývajú z parodovania znakov a symbolov konkrétnych období, navyše sa hra opiera o zážitky spojené s vínom a manželstvom, preto je takáto poetika bližšia skôr tým, ktorí s ňou majú skúsenosti. Takýto diváci si nielen s úsmevom zaspomínajú na časy minulé, ale vďaka chválospevom o víne im počas predstavenia budú vibrovať aj chuťové poháriky.

Stano Šubík: Osudy jedného vinára.
Réžia a scéna: Ivan A. Fodor, asistent réžie: Běta Švancerová, hudobná dramaturgia: Stanislav Šubík, Ondrej Odokienko, výroba scény: Jozef Adamčík, kostýmy: Hana Fodorová, korepetície: Miloslav Slezák.