Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | January 17, 2018

Scroll to top

Top

Jano Slezák: „Nechcel som hrať Jánošíka!“

Jano Slezák:  „Nechcel som hrať Jánošíka!“

| On 17, Máj 2011

Stať sa novým Jánošíkom po Michalovi Dočolomanskom, ktorého majú ľudia v tejto úlohe zafixovaného, nie je jednoduché pre žiadneho herca. Sympatický Ján Slezák sa tejto výzve postavil tvárou v tvár a túto rolu prijal. O postave Jánošíka, a nielen o nej, nám porozprával jeden z najúspešnejších česko-slovenských muzikálových hercov súčasnosti.

Strednú školu ste absolvovali na gymnáziu v Senici. Mali ste teda na výber z veľkého množstva vysokých škôl. Prečo ste nehľadali uplatnenie, napríklad, v ekonomickej či prírodovednej oblasti, ale zvolili ste si umelecký smerovanie?

Koketoval som s tým odmalička. Už na základnej škole som chodil do folklórneho súboru, potom do  centra voľného času na gitaru a začal som aj spievať. Mal som nejakých 15 – 16 rokov, do tej doby som ani netušil, že viem spievať. Na gymnáziu som začal chodiť do tanečnej skupiny Scream a všetko bolo pretkané Aničkou Gamanovou. K nej som chodieval do divadla Zádrapky. Cesta k umeniu vo mne vždy bola, vždy sa ukazovalo, že aj týmto smerom by to mohlo ísť. Učil som sa veľmi dobre, nikdy som nemal na vysvedčení trojku (a dokonca ani na vysokej škole), väčšinou som bol vyznamenaný. Myslím si, že rodičia možno aj horšie znášali fakt, že idem práve na umeleckú vysokú školu.

Jano Slezák

Nakoniec padlo rozhodnutie podať si prihlášku na JAMU do Brna. Prečo?

Bol to vlastne nápad mojej spolužiačky, ktorá sa ma pýtala, prečo nejdem robiť muzikál, keď spievam tancujem a hrám divadlo. Ja som vtedy ani nevedel, že sa to dá študovať. Prihlášku som si podal len tak a vyšlo to. Na prijímačkách som postretal kopu ľudí, ktorí sa ma pýtali koľkýkrát tam som. Keď som im povedal že prvýkrát, okamžite mi odpovedali, že  ma nezoberú, pretože niektorí tam boli aj na tretí pokus. Zobrali ma však hneď, takže to nie je o tom, kto koľkokrát príde. Je zaujímavé, že ma vždy fascinovala biológia, environmentalistika a podobný smer.

Kedy ste sa výraznejšie dostali do pozornosti médií? Bolo to vtedy, keď ste po pánovi Mišovi Dočolomanskom prevzali rolu Jánošíka?

To bol absolútny prelom a jeden veľký „boom“! V podstate to bolo aj naplánované tak, aby existoval mediálny záujem. Ja som bol štyri roky v Brne, šesť rokov v Prahe a až potom som prišiel na Slovensko. Prvé predstavenie po slovensky som hral, keď som mal dvadsaťpäť rokov! Dovtedy som hral v češtine, nemčine či angličtine po západnej Európe. No už v dobe, keď som bol v Prahe sólistom divadla Brodway, sa o mne medzi slovenskými divadelníkmi šepkalo ako o „slovenskom chlapcovi, čo hrá v Čechách“. Prelomová bola práve postava Jánošíka. Keď za mnou Janko Ďurovčík s týmto nápadom prišiel, tak som sa na neho najprv pozeral, či si nerobí srandu, lebo som netušil, že sa ide obnovovať Na skle maľované. Ja som to vtedy nechcel robiť, nechcel som hrať Jánošíka, nechcel som ísť do takého rizika. Veľmi som sa tomu bránil a Jano ma musel ukecávať. Wanda Hrycová, ktorá obnovenie tohto muzikálu celé spustila, chcela do predstavenia hviezdy. No a pretože mňa na Slovensku nikto nepoznal viem, že v ponuke boli mená ako Tomáš Bezdeda, Miro Jaroš alebo Igor Timko… Jano Ďurovčík si vtedy postavil hlavu, že ak ja nebudem Jánošíkom, tak to on robiť nebude, za čo mu teraz ďakujem.

Spievate, tancujete a zároveň hráte. Toto všetko musíte v predstavení skĺbiť do jedného celku. V ktorej z týchto zložiek sa cítite byť najsilnejší?

Joj, toto je veľmi ťažká otázka. Cítim ešte rezervy vo všetkom. Nedávno som robil rozhovor, kde sa ma pani redaktorka pýtala, ako sa cítim na vrchole. Ja si však myslím, že som zatiaľ ešte nič nedokázal. Stále sa cítim byť na štarte. Umenie ako také je celoživotná cesta. Chlapi študujú spev približne do päťdesiatich piatich rokov, o herectve ani nehovorím, tam sa má čo človek učiť do smrti… Nepovedal by som, že v niečom som dobrý, je na mne ešte kopec roboty.  Pomenujme to tak, že viem všetko, no nič neviem poriadne.

Neprekáža vám,  že vás verejnosť vníma hlavne ako muzikálového herca?

Je pravda, že som etablovaný ako slovenský muzikálový herec, no hrám aj čisto tanečné alebo čisto spevácke predstavenia, robím koncerty a tiež činohru. Nie som čisto muzikálový herec, môj záber je širší, čo ma veľmi teší.

Jano Slezák a Jozef Ovečka

Vašou oblasťou sú najmä muzikály. Hovorí sa však, že slovenský muzikál má už svoje „zlaté časy“ za sebou. Ako  súčasný slovenský muzikál vnímate vy?

Moja odpoveď bude súvisieť s Wandou Hrycovou. Wanda je istým spôsobom veľmi vzácny človek, je to veľký profík a je podľa mňa v tomto smere top manažér na Slovensku, ktorý by mohol bez problémov konkurovať európskym manažérskym menám. Tento človek spôsobil na Slovensku muzikálový „boom“. Bola to hlavne ona, ktorá urobila mediálny „boom“ na Novej scéne a vtedy to jednoducho „frčalo“. Teraz prišli do vedenia, nielen Novej scény, ale aj do všetkého ostatného, ľudia s inou filozofiou. Nehovorím, že je zlá. Niečo na tom však bude scestné, keď sa sťahujú predstavenia, ktoré sú vypredané a nechávajú sa predstavenia, ktoré vypredané nie sú. Narážam napríklad na West Side Story alebo na predstavenie Na skle maľované, o ktoré bol obrovský záujem a myslím si, že patrili k top muzikálom. Veď preto som aj odišiel z Čiech, pretože si myslím, že tam také dobré predstavenia zrejme nespravia. V tomto smere máme umelecký a ľudský rozmer väčší ako Česi. Česi sú zasa geniálni manažéri, to sa môžeme učiť my od nich. Niekde je teda chyba, ak sa u nás sťahujú z repertoáru muzikálové skvosty, napriek tomu, že boli vypredané.

V čom je teda chyba?

Nechcem sa do toho priveľmi starať, no jednu poľutovaniahodnú okolnosť by som vyjadril – tak ako sa v Starom Ríme vravelo, že v ťažkých časoch treba ponúknuť panem et circenses, teda chlieb a hry. Chlieb je práca, no a čo sú to hry? Hry, to nie je len divadlo a kultúra, ale celková duchovná potrava, ktorá je veľmi potrebná na to, aby človek psychicky ustál tieto časy. A tejto starej pravdy, ktorá je tu už niekoľko tisícročí, sa my nedržíme. Je to veľmi zvláštne, pretože to trošku považujem za aroganciu. Z histórie by sme si mali brať príklad…

Ktoré predstavenie z vašej bohatej kariéry je vám najmilšie?

Veľa ľudí by povedalo, že mojou srdcovou záležitosťou je Na skle maľované. Je to pravda, no mojou absolútnou „srdcovkou“ absolútnej hodnoty je West Side Story. To je podľa mňa neprekonané dielo, ako hudobne, tak aj dramaticky. Toto predstavenie sa hercovi až tak často hrať nepodarí. Ja som mal neuveriteľné šťastie a dar od Pána Boha, že som toto predstavenie hral v Čechách v divadle Bratří Mrštíku v Brne, hral som ho po západnej Európe a potom som ho hral aj na Slovensku. Takže som ho hral v češtine, nemčine, angličtine a po slovensky.

Máš teda možnosť jednotlivé verzie porovnať…

Musím povedať, že réžijne, tanečne a po všetkých stránkach zviedol s West Side Story najlepší a absolútne čestný boj Janko Ďurovčík. Slovenská West Side Story bola podľa mňa z týchto všetkých predstavení, v ktorých som hral, najlepšia.

Rozhovor bol autorizovaný.

Ján Slezák (*1978), po absolvovaní JAMU v Brne sa preslávil najmä svojimi muzikálovými úlohami. Hlavnú rolu si zahral v muzikáloch Edith Piaff, Na skle maľované, Neberte nám princeznú, West Side Story, Grease, Rebelové, Do naha!, Kleopatra, Dirty dancing,  či Rent. Okrem divadelného javiska ho možno sporadicky zazrieť aj v televízii (Cinka Panna, Ako som prežil, Ordinácia v ružovej záhrade, Priateľky, Profesionáli). Takisto sa angažuje v dabingu a pôsobí ako sólista niekoľkých orchestrov. V roku 2006 mu bola udelená Výročná cena Literárneho fondu v oblasti divadla, za rolu “Jánošík” v muzikále Na skle maľované.