Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | November 18, 2017

Scroll to top

Top

Ólafur Arnalds – …And They Have Escaped the Weight of Darkness

Ólafur Arnalds  – …And They Have Escaped the Weight of Darkness

| On 14, Máj 2011

…And They Have Escaped the Weight of Darkness je druhým radovým albumom mladého islandského skladateľa a multiinštrumentalistu („kamoší sa“ s pianom, bicími, gitarou i banjom). Ólafur má hudobné konzervatórium a od útlej mladosti pozitívny vzťah ku klasickej hudbe. Rovnako blízko však má aj k alternatívnej rockovej hudbe, a tak používa vo svojej tvorbe postupy typické pre oba žánre. Na tomto mieste je zaujímavé spomenúť, že Ólafur začínal ako bubeník hard coreovej kapely s poetickým názvom Fighting Shit. Hoci časy punkovo-metalovej rebélie má už za sebou, netají sa tým, že má stále rád tvrdú muziku. Ostatne, táto hudobná otvorenosť je typická pre väčšinu islandských umelcov.

Ólafur Arnalds

Už samotný názov albumu môže napovedať, že jeho atmosféra asi nebude príliš veselá. Ólafúr nezaprie svoj pôvod  a už od prvých tónov je jasné, že si treba obliecť teplejší sveter. Postačí taký jesenno-jarný. Hudba sympatického diela nemrazí, skôr príjemne chladí. A ladí. Klavír s husľami, husle s violončelom. Dychové nástroje si rozumejú s indie rockovými bicími a ku konfliktu nedôjde ani keď sa občas do toho zamiešajú „elektronické mašinky“. Neladia len nástroje, ladia i tóny, harmónie a rytmy. Všetko sa to deje väčšinou v duchu subtílneho minimalizmu, kvôli ktorému býva niekedy Ólafur porovnávaný so skúsenejším a známejším neoklasickým komponistom Maxom Richterom. Skladby sa valia ako vlna za vlnou. Teda skôr ako vlnka za vlnou.

Hladina  …And They Have Escaped the Weight of Darkness je takmer stále pokojná, odrážajúc modrý smútok, ktorý je zakliaty v notách tohto opusu. Občas sa ale tá desivo pokojná hladina rozčerí. Tak ako v skladbe Tunglið, ktorá je v porovnaní s ostatnými asi najviac dynamická a kontrastná, i keď ani jej nechýba pre album tak typická zádumčivá snivosť. Hladinu rozvíri i Gleypa Okkur, skladba ktorá je ozvláštnená magicky krehkou gitarovou linkou a veľavravným spevom bez slov. Album odsýpa zľahka, no neodvratne ako piesok v presýpacích hodinách. Možno si ani nevšimnete, že už počúvate poslednú skladbu s dlhočižným názvom Þau hafa sloppið undan þunga myrkursins, ktorá vo mne spočiatku evokuje záverečnú scénu filmu, keď na plátne bežia záverečné titulky. Postupne sa však k jemným sláčikom a pianu pridajú bicie, ktoré spoločne s dychmi na chvíľu prebudia naše ukolísané zmysly.

Niektorí moji kolegovia obviňujú tvorbu Ólafura Arnaldsa z monotónnosti, naivnosti či dokonca banálnosti. Niekomu sa azda bude javiť tento album príliš rozťahaným, jednoduchým a bezfarebným. Ólafur je maliar, ktorý má na svojej palete predovšetkým odtiene sivej. Iste, mohol by používať aj iné farebné škály, ktoré by jeho plátno oživili, ale ak (sa) cíti „sivasto“ tak by bolo nezmyselné, aby sa nútil dívať na svet cez ružové okuliare. A netreba zabúdať na to, že tak ako noc nie je len čierna, tak aj sivá má svoju ohnivo červenú.

Vypočujte si ukážku.

Konečný verdikt:★★★★☆

Ólafur Arnalds…And They Have Escaped the Weight of Darkness, 2010, Erased Tapes, neoklasika, indie rock