Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | November 18, 2017

Scroll to top

Top

T. S. Eliot – Štyri kvartetá. Rozjímanie o bytí v čase

T. S. Eliot – Štyri kvartetá. Rozjímanie o bytí v čase

| On 02, Máj 2011

Krátka sonda do autorovho života

Thomas Stearn Eliot určite nie je tak notoricky známy ako kráľ básnikov William Shakespeare, ale napriek tomu si zaslúži miesto v „básnickej Valhalle“. Možno nebol najväčším bardom všetkých čias, no nepochybne bol jedným z najväčších básnikov 20. storočia. Zároveň bol aj aktívnym revolučným anglofónnym literárnym kritikom.

Narodil sa v roku 1888 v St. Louis v štáte Missouri v prominentnej rodine. Otec bol úspešný podnikateľ a teda dosť pragmatický človek. Vzťah k poézii a idealizmus zrejme zdedil po svojej matke, ktorá pracovala ako sociálna pracovníčka, pričom vo svojom voľnom čase písala básne. Eliotova púť za vzdelaním (a poznaním) bola dosť pestrá. Študoval na Harvarde, na Sorbone a na Merton College v Oxforde. Okrem literatúry sa vášnivo zaoberal aj filozofiou a štúdiom náboženstiev. V mladosti ho oslovil budhizmus a indická filozofia. Aby mohol čítať staroindické náboženské texty, naučil sa dokonca sanskrt a pálí. Po ukončení štúdií prednášal na rôznych univerzitách, napr. na Birkbeck College Londýnskej univerzity. Privyrábal si písaním knižných recenzií a vyučovaním vo večernej škole. Niekoľko rokov pracoval v banke, ale jeho profesijná púť sa skončila vo vydavateľstve Faber and Gwyer, ktorého sa stal neskôr riaditeľom a kde pôsobil až do konca svojej kariéry. A popritom hodne písal. Ťažiskom jeho tvorby boli hlavne básne a kritické eseje, no napísal aj niekoľko divadelných hier.

Stručne o forme a obsahu Eliotovej poézie

Ranná básnická tvorba bola výsledkom konfliktu medzi jeho tradicionalizmom a slabosťou pre avantgardu. Eliot nadväzoval na anglických metafyzických básnikov 17. storočia, napr. na Johna Donna. Jeho neskoršia básnická tvorba (20. a 30. roky 20. storočia) reflektuje predovšetkým duchovnú krízu modernej západnej civilizácie. Eliota z toho dôvodu možno nazvať konzervatívnym mentorom. Jeho najznámejším dielom je básnická zbierka Pustatina (The Waste Land ). Toto dielo sa stalo základným kameňom anglického básnického modernizmu. Jednotiacim prvkom básne je jej mýtický rozmer, predovšetkým neustále odkazovanie k iniciačným rituálom a k príbehom svätého grálu. Druhým Eliotovym najrozsiahlejším básnickým dielom je zbierka Štyri kvartetá (Four Quartets). Hoci väčšej popularite sa teší spomenutá Pustatina, ja som rozhodol priblížiť vám detailnejšie zbierku Štyri kvartetá, ktorá je zároveň i jeho rozlúčkou so svetom poézie.

Štyri kvartetá – mystérium času a mágia štyroch živlov

Zbierka pozostáva zo štyroch častí, ktoré Eliot písal v rokoch 1936 až 1942. Štyri kvartetá možno považovať za retrospektívne dielo, v ktorom autor bilancuje svoj život. To je však len čiastočná náplň kvartiet. Čas resp. bytie v čase tu svoju významnú úlohu rozhodne zohráva, no skôr v abstraktnom ako konkrétnom slova zmysle. I tu, podobne ako v Pustatine, sa Eliot vracia k archaickej mýto-poetickej tradícii. Pozerá sa na čas nielen očami súčasníka, ale pokúša sa nazerať na fenomén času skrz prizmu pradávnej náboženskej mystiky. Hoci Eliota možno oprávnene nazývať kresťanským básnikom, jeho mladícke sympatie k archaickým náboženským symbolom sú u neho hmatateľné i v básňach cyklu Štyri kvartetá.

Zbierka je rozčlenená na štyri časti, pričom každá časť symbolizuje jeden zo štyroch hlavných živlov – oheň, vodu, vzduch a zem. Čo sa týka samotných názvov jednotlivých kvartiet (Burnt Norton, East Coker, The Dry Salvages, Little Gidding), Eliot sa takto vyznáva zo svojho vzťahu k miestam, ktoré sú mu bytostne blízke. Nie je to však len prejav sentimentu, ale aj jeho konzervatívneho patriotizmu. Súčasný anglický filozof Roger Scruton napísal, že báseň Štyri kvartetá je hlbokou sondou do duchovných možností, v ktorej básnik hľadá a nachádza víziu mimo času, v ktorom čas i dejiny sú vykúpené. Ako správne postrehol R. Scruton, Eliot hľadá, a čo je podstatné, aj nachádza víziu resp. nádej. Cítiť zreteľný posun oproti zbierke Pustatina, ktorá končí tragicky, nádej v nej de facto zomiera. Eliotove verše v kvartetách sú meditáciou mystika, ktorý sa dostal do cieľa – splynul s absolútnom, s vesmírom, s bohom. Eliot sa s bázňou a pokorou vyznáva zo svojej strasti i radosti plnej duchovnej púte.

Ak sa máš dostať k tomu čo nepoznáš,

musíš ísť cestou nepoznania.

Ak máš mať to čo nemáš,

musíš ísť cestou pozbavenia.

Ak sa máš dostať k tomu, čo nie si,

musíš ísť cestou, na ktorej nie si.

Štyri kvartetá sú pomerne náročnou „nedeľnou chvíľkou poézie“. Eliotove verše vyžadujú od čitateľa neustálu sústredenosť intelektu. Je to ťažká poézia, ktorá (paradoxne) dokáže povzniesť ducha, a to i napriek absencii vzletných alegórii či sentimentálneho rojčenia. Avšak nedostatok predstavivosti Eliotovi nemožno vyčítať. Metafory a abstrakcie majú svoje miesto v „partitúre“ Štyroch kvartiet. Autorove modernistické verše sa pohybujú v podzemných priestoroch – katakombách duše,  kde hľadajú (a nachádzajú) večné svetlo ukryté v temnote (špirály času).

Ľudská zvedavosť skúma minulosť a budúcnosť

a lipne k tomuto rozmeru. Ale pochopiť

bod, kde sa pretína bezčasovosť

s časom, je práca pre svätca -

ani nie práca, lež čosi dané

i odňaté, služba celoživotnej smrti láske,

zápalu, obetavosti a askézy.

Úryvky: T.S. Eliot: Pustatina, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1966, preklad: Ján Buzássy.

Komentáre

  1. Ivana Krekáňová hovorí:

    Áno, pekne napísané. Aj keď, poézia v preklade už nie je to, čím je v originále (to síce platí pre každý preklad, ale pre poéziu stonásobne):
    Allow but a little consciousness.
    To be conscious is not to be in time
    But only in time can the moment in the rose-garden,
    The moment in the arbour where the rain beat,
    The moment in the draughty church at smokefall
    Be remembered; involved with past and future.
    Only through time time is conquered.

    Ale aby som nekrivdila, Ján Buzássy je skvelý prekladateľ.

  2. Martin Pavelka hovorí:

    Súhlasím. Originál je skrátka originál, doslovný preklad umeleckého textu je de facto nemožný. V preklade sa mnoho stratí, ale ak je prekladateľ kvalitný tak to pôvodný text môže aj obohatiť, prípadne ukázať dielo z trocha inej perspektívy.

    1. Ivana Krekáňová hovorí:

      iste ;-) preto hovorím “poézia v preklade už nie je to, čím je v originále” – môže byť lepšia, môže byť horšia, môže mať v sebe inú hodnotu ako tá pôvodná…ale už to nie je ono ;-) platí to pri všetkom preklad, nielen umeleckom, ale pri umeleckom viac, a poézia je podľa mňa takmer nepreložiteľná. Zas na druhej strane, koľko by nám toho uniklo, ak by sa neprekladala.