Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | October 18, 2017

Scroll to top

Top

Arnošt Lustig – Ulice ztracených bratří

Arnošt Lustig – Ulice ztracených bratří

| On 13, Apr 2011

Arnošt Lustig – Ulice ztracených bratříUlice ztracených bratří je poviedkový súbor, ktorý Lustig venoval „s úctou, uznáním, pokorou a díky studentům 17. listopadu 1939, kteří dali život za důstojnost a svobodu své země, i těm, kteří přežili a předávají vzácný odkaz boje proti fašismu příštímu pokolení“. Obsahuje sedem poviedok, z ktorých väčšina vychádza už po druhý alebo dokonca tretíkrát a Lustig ich pre toto vydanie prepracoval (prepracovávanie a upravovanie svojich diel pre nové vydania je pre neho charakteristické).

Lustigove knihy sú tak silné, že sa o nich len veľmi ťažko píše. Všetkých sedem poviedok v tejto zbierke sa zaoberá jeho takmer jedinou témou – témou holokaustu a osudu židov počas druhej svetovej vojny. Zbierky poviedok väčšinou veľmi nemusím a čítam ich len výnimočne. Vždy mám totiž pocit, že dobrý príbeh treba rozpracovať a pri poviedke náhle skončí, a človek sa do neho nestihne ani ponoriť.

Lustigove poviedky sú však také príbehy – nepríbehy. Málokedy sú založené na deji a ak, tak len okrajovo, akoby mimochodom. Omnoho dôležitejšie je v nich myslenie a vnímanie ako, napríklad, v poviedke Od rána do večera, kde dvaja ľudia, ktorí stratili svojho jediného syna nechápu, ako je možné, že ho nezachránili, veď mal predsa plavé vlasy a modré oči. Ešte lepším príkladom je ďalšia poviedka Nekonečnost, kde traja ľudia prežívajú na spoločnej prični jednu noc v koncentráku, pričom každý z nich myslí na niečo úplne iné a každý má vlastné starosti a problémy, kvôli ktorým nemôže spať.

Spomeniem ešte jednu poviedku z výberu, dobre známe Lustigove dielo: Člověk ve velikosti poštovní známky. Už len o nej samej by sa dalo toho mnoho napísať. Prelína sa v nej vzťah otca, veliteľa tábora s typicky eichmannovskými rysmi byrokratickej poriadnosti a plnenia rozkazov, a jeho nie príliš vydareného syna, a vzťah starého židovského učiteľa a sirôt, o ktoré sa stará. Celá poviedka je podložená suchým opisom sprievodnej beštiality, keď, napríklad, zatiaľ čo starý učiteľ čaká v predsieni na komandantovho syna, jeho siroty odvážajú sanitky bez okien, s výfukom vyvedeným dovnútra…

Od začátku války pokládali Němci za své největší nepřátelé židovské děti. Ty hubili bez milosti a bez výjimky. Učitele to nepřestávalo udivovat, stejně jako ho překvapovalo mládí důstojníků v táborech. Byli tak krutí, protože byli sami ještě mladí?

Všetky tieto poviedky odhaľujú krutosť absolútnej dehumanizácie bez toho, aby v nich Lustig vynášal akékoľvek súdy a hodnotenia, len samotným obnažením veci, ale pritom sa nás neustále pýta: Kde končia hranice zla? Hranice krutosti?

V jednom bloku vyřezávali němečtí doktoři zdravým vězňům kůži pro mrazem sežehlé německé vojáky z východní fronty nebo pro sestřelené a zmrzlé letce vylovené z anglického kanálu La Manche, na francouzské straně. V druhém bloku hráli dvě židovské pianistky z Belgie Beethovenovi sonáty, než je poslali po koncertu do komína. Po stejnými hvězdami spali vězňové i žalářníci.

Táto zbierka poviedok vyšla vo vydavateľstve Nakladatelství Franze Kafky v roku 2009, ktoré zároveň s Mladou frontou pokračuje vo vydávaní Lustigovho diela. Sám Arnošt Lustig nám už žiadne svoje dielo neprepracuje pre novšie vydanie, pretože nás 26. februára 2011 opustil.

Poviedky v zbierke Ulice ztracených bratří:

Od rána do večera
Nekonečnost
Člověk ve velikosti poštovní známky
Noc
První před branami
Hodiny jako větrný mlýn
Oleandrové keře