Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | November 18, 2017

Scroll to top

Top

Rudo Kratochvíl: “Herectvo je dosť veľká drina!”

Rudo Kratochvíl: “Herectvo je dosť veľká drina!”

| On 12, Apr 2011

Ak sa niekto venuje herectvu tridsať rokov, patrí už k ostrieľaným profesionálom. Takýmto človekom je aj bábkoherec Rudo Kratochvíl. Vyše štvrťstoročie prežil v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre, ktoré nedávno oslávilo svoje 60. narodeniny. Ako vyzerá život bábkoherca a ako sa na Staré divadlo pozerá vlastnými očami, prezradil v deň jeho výročia.

Aj keď sa v súčasnosti venujete bábkoherectvu, strednú školu máte stavebného zamerania. Kedy ste objavili lásku k hraniu? Kde nastal zlom?

Po stavebnej škole som chcel ísť študovať na Pedagogickú fakultu, ale rozmyslel som si to. Šiel som na dva roky na vojnu a keď som sa vrátil, stretol som kamaráta, s ktorým sme vyrastali spolu na dvore. On vtedy začal študovať na Pedagogickej fakulte a spomenul, že tam založili divadlo. Vtedy som už chodil do práce, napriek tomu som tam išiel a chalani ma oslovili, či by som s nimi nezačal hrať. Volali sme sa Divá hus – Divadlo humoru a satiry. Hrali sme amatérske divadlo na fakulte, chodili po rôznych festivaloch a skoro všetko sme vtedy vyhrávali. Keď chalani skončili školy a porozchádzali sa, ostali nám pesničky z hier, tak sme založili kapelu Mixi band Divá hus, kde sme spievali piesne z divadla.

Ako prebiehal Váš príchod do Starého divadla v Nitre?

Do Bábkového divadla v Nitre (dnešné Staré divadlo, pozn. redakcie) som sa dostal ešte počas pôsobenia v Divej husi. V osemdesiatom piatom mi túto šancu ponúkol režisér Paľo Sika, ktorý vtedy Divú hus režíroval. Jeho manželka tu pracovala a v súbore hľadali náhradu za kolegu Karola Kuchárika, ktorý zomrel. Prihlásil som sa teda na konkurz, na ktorom sme boli dvaja a ja som ho vyhral.

V Starom divadle pôsobíte už vyše 25 rokov, máte o ňom teda pomerne slušný prehľad. Ako sa posunulo odvtedy keď ste prišli v porovnaní so súčasnosťou?

Samozrejme, že posuny nastali. Keď som nastúpil, bol som troška sklamaný, pretože aj keď som prišiel z amatérskeho divadla, mali sme tam väčšiu disciplínu ako v profesionálnom. Mierne ma zarazilo, že aj napriek prívlastku „profesionálne“ ľudia profesionalitu až tak neprejavovali. Mali svoj zabehnutý systém a často to bola pre nich rutina. Ja som mal svoje ideály a bral som to inak. Postupne sa to ale vyvíjalo, divadlo sa stále vyvíja. Nastúpil som, keď sa ešte hrávalo s javajkami, s bábkami a maňuškami za paravánom. Časom sa to vytrácalo, lebo ako som sa dozvedel, už to na škole ani neučia. Neviem, ako to vnímajú dnešní mladí bábkoherci, no pre mňa sa divadlo zmenilo.

Máte pravdu v tom, že Staré divadlo v Nitre je známe „odhaľovaním“ svojich bábkohercov. Tí nie sú skrytí, ale vytvárajú bábke rovnocenného partnera…

Staré divadlá hrali väčšinou za paravánom. Divadlo sa však vyvíjalo a postupne prenikali herci ako činoherci dopredu, bábky ale stále ostávali, takže sa to striedalo. Postupne však bábky miznú a často je predstavenie viac činoherné.

Počas svojho pôsobenia v Nitre ste stvárnili vyše 50 postáv, ktorá vám najviac utkvela v pamäti?

Zvonček, v predstavení Zvonček a Bambuľka – tú postavu som mal asi najviac rád. Bola to činohra, v ktorej hrali dvaja ľudia, chalan a dievča. Je to klauniáda, kde nechýbajú recitácie, klaunovstvo, pesničky, práca s deťmi… Túto hru sme hrali od roku 1987 až do 2010, odohrali sme vyše 400 repríz!

Ak sa nemýlim, za túto hru ste v roku 1988 získali cenu.

Áno, dostali sme cenu za Mužský herecký výkon, s touto hrou sme vyhrali aj Bábkarskú Bystricu. Postava v predstavení Zvonček a Bambuľka ide so mnou celý život, najviac som s ňou pochodil a najviac zažil.

Okrem bábkových produkcií Vás diváci mohli vidieť aj v čisto činoherných predstaveniach. Hrá sa vám lepšie takýto typ divadla alebo je vášmu srdcu bližšie predsa len bábkoherectvo?

Cítim sa dobre v jednom aj v druhom, ak je postava zaujímavá a dobrá. Záleží aj od kolektívu.

Rudo Kratochvíl a Jozef Ovečka

V Divadle Andreja Bagara ste napríklad stvárnili postavu grófa Markoča v hre Adam Šangala. Ako ste sa dostali k tejto role?

V DAB som už pôsobil v predstavení Piargy. Keď sa rozhodli obnoviť predstavenie Adam Šangala, oslovili mňa, pretože pôvodný herec Dušan Lenci pre určité problémy hrať nemohol. Spolupráca však fungovala dávnejšie, my sa s divadelníkmi „bagarovcami“ poznáme už dlhé roky. Už predtým prišlo k výmenám, oni hrali u nás (napríklad v Balade pre banditu), preto sa občas stane, že sa navzájom oslovíme na hosťovanie.

Okrem driny je súčasťou hereckého chlebíka aj kopec zábavy. Podelíte sa s nami o nejakú vtipnú príhodu, ktorú ste počas svojej kariéry prežili?

Veľmi veľa príhod sme mali z Východu – z Ruska a okolitých krajín. Keď sme chodili na Západ, tam všetko fungovalo, tam sme veľa vtipného nezažili. Keď sme boli v ruskom Riazani, prišli sme v noci unavení na hotel, ktorý bol postavený ešte za cára a že vraj patril k najlepším. Recepčná nám odovzdávala kľúče a zároveň nám dala vedro a veľkú špirálu. Ja som sa jej spýtal „eto što?“ (čo je to?), na čo odpovedala – teplá voda! Takže vedro miesto sprchy… (smiech)

Čo vaše iné aktivity? Film, rozhlas a podobne.

Hral som už aj vo filmoch, boli to často filmy mojich kamarátov, ktorí ich režírovali. V televízii Luna, ktorá už neexistuje, som moderoval program pre deti, Lunapark, na STV som zasa robil seriál Haló, tu Vikina. V roku 1999 sme sa pokúšali o sitkom pod názvom Marlen je doma, STV nakrútila len štyri časti, bohužiaľ to stroskotalo na peniazoch.

Staré divadlo Karola Spišáka oslávilo 60. výročie. Čo by ste mu ako dlhoročný člen súboru zaželali?

Tak hlavne, aby vydržalo! Aby bolo funkčné, pretože pri dnešnej ekonomickej situácii je to zložité, treba udržať ľudí, pretože platy nie sú bohvieaké. A ak si niekto myslí, že herectvo je len také obyčajné povolanie, tak sa mýli. Je to dosť veľká drina a človeku, ktorý nikdy herectvo neokúsil sa to jednoducho ani nedá vysvetliť. Nášmu divadlu prajem všetko dobré, aby prežilo!

Kto je Rudo Kratochvíl?

Rudo Kratochvíl (*1957) – vlastným menom Ľubomír, umelecké meno Rudo mu prischlo po otcovi. Po SSPŠ Nitra absolvoval v Bratislave odbornú prípravu bábkohercov. V rokoch 1980 – 1985 pôsobil v súbore Divá hus, od roku 1985 pôsobí v Starom divadle v Nitre, hosťoval však napríklad v DAB alebo Teatro Tatro. Aj keď je jeho život spätý najmä s divadlom, diváci ho mohli zazrieť aj v niekoľkých televíznych programoch a filmoch, v nitrianskom rádiu MAX päť rokov moderoval reláciu Verklík.