Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | September 20, 2017

Scroll to top

Top

Vladimír Sorokin – Deň opričníka. Mrazivá vízia budúcnosti Ruska

Vladimír Sorokin – Deň opričníka. Mrazivá vízia budúcnosti Ruska

| On 06, Apr 2011

A cár vládne pevnou rukou Svätej Rusi. Lenže píše sa rok 2027. Krajina je obohnaná Západným múrom, ktorý pretína len pár plynovodov a ropovodov (a keď chcú zlému Západu ukázať, kto je tu pánom, pritiahnu kohútiky) a je odrezaná od zvyšku sveta. Na Červenom námestí sa už dávno spálili pasy a nevhodné knihy, sú povolené ľahké drogy (napríklad kokaín), aby sa ľudia cítili lepšie. Občania netušia, ako to za stenou vyzerá a jediný štát, s ktorým Rusko po tomto novom obrodení udržiava diplomatické a obchodné styky, je Čína. V Rusku je už takmer všetko čínskej výroby. Na Sibíri žije 28 miliónov Číňanov a čínština sa pomaly stáva módnym jazykom.

Zem sa vrátila k dobe a hodnotám Ivana Hrozného so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane hrôzovlády jeho osobnej gardy, opričniny. Opričníci mali vtedy, aj teraz v podstate, funkciu tajnej polície. Pátrali po nepriateľoch Ruska, vypočúvali ich, mučili, vraždili. Stáli mimo zákon a nikto sa na nich neodvážil sťažovať. Konfiškácie majetku a verejné popravy boli na dennom poriadku, a tak je to aj v dobe novej opričniny v Sorokinovej ostrej a mrazivej vízii Ruska roku 2027.

Román popisuje, ako to aj názov načrtáva, jeden obyčajný deň v živote radového opričníka, Andreja Komjagu. Pred Ljubjankou, tam, kde kedysi stávala socha zakladateľa NKVD Felixa Dzeržinského, teraz stojí pomník veliteľa opričníkov Maljuta Skuratova, a občania sem, tak ako kedysi, stále prinášajú svoje udania. Novodobí opričníci sa preháňajú na červených mercedesoch čínskej výroby (na cestách majú vyhradené vlastné jazdné pruhy) so znakmi rovnakými, aké používala opričnina kedysi – vpredu vždy čerstvo odrezaná psia hlava a vzadu metla, ktoré všetkým pripomínajú, že každého nepriateľa obrodenej Rusi zmetú z povrchu zemského.

Opričníci okolo seba šíria teror. Nepriateľov (skutočných či údajných) vraždia, ženy znásilňujú. Mieša sa tu moderná technológia s krutosťou a novodobým nacionalizmom, korupciou, cynizmom a despotizmom. No, „státu sloužiti těžké je břímě“. Je to krutá a mrazivá dystópia, a najviac mrazí z toho, že nie je až taká nereálna – pamätáte si na plynovú krízu? Nedosahuje však mrazivosti a reálnosti dystopických klasík ako Prekrásny nový svet, či 1984. Niečo tam chýba, no napriek tomu samozrejme stojí za prečítanie.

Na záver musím spomenúť jazyk, ktorým Sorokin román napísal. Použil archaický jazyk 16. storočia. Vety majú zvláštnu stavbu a hoci mnoho ľudí práve túto črtu vyzdvihuje, mňa tento spôsob vyjadrovania rušil pri vnímaní knihy. Možno práve preto som z toho nemala taký pôžitok, ako som mohla mať. Sorokin chcel asi vytvoriť jazykové prepojenie medzi dobou cárskeho Ruska a tejto novej hrôzovlády, ale keďže sa odohráva v budúcnosti, až tak veľmi logické mi to nepríde.

Na druhej strane to predstavovalo veľkú výzvu pre prekladateľov, ktorí sa svojej úlohy zhostili bravúrne. Do češtiny ju preložil Libor Dvořák, ktorého preklad sa dostal do užšieho výberu na cenu Magnezia Litera za preklad a Libor okrem toho za svoj preklad získal Mimoriadné ocenenie obce prekladateľov, udelené v rámci ceny Josefa Jungmanna. Do slovenčiny knihu preložil Ján Štrasser, údajne rovnako bravúrne (nevidela som, ale čítala som český preklad).

„Protivenství je hodně, to je pravda. Jakmile Rusko povstalo z popela šedého, jakmile si sebe sama znovu uvědomilo, jakmile před šestnácti lety položil Gosudarův tatíček Nikolaj Platonovič první kámen do základů Západní stěny, jakmile jsme se začali ohrazovat před vším cizím zvnějšku a před vším ďábelským zevnitř, nositelé protivenství rojí se ze všech štěrbin jako síla nečistá. Velká myšlenka zajisté vždy velký odpor plodí. Vždy měla nepřátele země naše, vnitřní i vnější, ale ještě nikdy se zápas tento nevystupňoval do takové míry jako v době Obrození svaté Rusi. Nejedna hlava za těch šestnáct let padla na popravišti vedle zdi kremelské, nejeden vlak odvážel za Ural krkavce a jejich rodiny, nejeden červený kohout zakokrhal za úsvitu v dědičných usedlostech, nejeden vojvoda prděl na kulu v Tajné kanceláři, nejeden varovný dopis padl do schránky Slova a Díla na Ljubjance, nejednomu penězoměnci nacpávali jsme hubu zločinně nahrabanými bankovkami, nejeden adjunkt se vykoupal ve vroucí vodě, nejednoho vyslance cizokrajného jsme vyprovázeli ve třech žlutých medácích ostudných, nejednoho zpravodaje lhavého spouštěli z Ostakinské věže s křídly kachními v řiti, nejednoho buřiče a klidu rušitele topili jsme v řece Moskvě, nejedna vdovička dědičná dopravena byla rodičům nahá a bezvědomá v kožichu ovčím…“

V češtine: Deň opričníka, preložil Libor Dvořák, vydal Pistorius & Olšanská s.r.o. 2009.

V slovenčine: Opričníkov deň, preložil Ján Štrasser, vydal Kalligram 2008.