Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | April 19, 2018

Scroll to top

Top

Rh faktor Gazdovej krvi

Rh faktor Gazdovej krvi

| On 05, Apr 2011

Astorkové javisko už viac ako dva týždne predvádza svoju novotinu – “nvotovinu”. Pod názvom Gazdova krv sa ukrýva ešte teplá inscenácia, kde divadelno-filmový režisér Juraj Nvota opriadol svojou poetikou scenáristom Ondrejom Šulajom zdramatizované prózy a zápisky niekdajšieho dvorného dramatika divadla, Ruda Slobodu. Dielo kriesiac nadväzuje na hry Armagedon na Grbe či Macocha a je zároveň spomienkou na kontroverznú postavu slovenskej literatúry s netradičným životom.

Smutno-smiešny Gazda sa zbavil alkoholizmu, nikomu a ničomu neverí, dokonca ani sám sebe. Napriek lavírovaniu a všetkým trápeniam sa cíti súčasťou bytosti svojej schizofrenickej ženy. Vysvetľuje jej, že najlepším stavom je úplná chudoba, kedy človek pri raňajkách nad tanierom nemusí myslieť na hladujúcich a pokojne sa môže najesť. Nie iba ľuďom z Greenpeace je sympatické, ako nenávidí šum igelitových tašiek, čo zaplavil domácnosti, a pripisuje ho diablovi. Kritizuje Slovákov osprostievajúcich z televízie, uvedomuje si hranice moje – tvoje, vlastných možností a taktiež svoju pokožku ako hranicu tela a prúdiacej krvi.

Názov hry poukazuje nielen na porezaný prst, ale na všetky pozitívne, viac však negatívne myšlienky, ktorými Gazda žije, a ktoré ním neustále kolujú. Premýšľa o starnutí, vzťahu k Číňanke a žene, Bohu, štátu, o žití a samote, po ktorej niekedy bytostne túži. Chtiac-nechtiac ho nemíňa ani hrozivé uvažovanie o samovražde. Jeho krv podľa vlastných slov spôsobuje, že má odolný tráviaci systém a na stres reaguje tvorivosťou.

Počiatočný obraz príjemnej komickej oslavy sa premení v neradostnú boľavú kresbu vzťahov, ktoré sa budú na scéne pomaly kryštalizovať. Predstavenie je nasiaknuté mnohými vtipnými, ľudskými, ale i desivými momentmi. Narába s fantáziou, spomienkami a slovnými hračkami. Text sa k divákom približuje zmieňovaním konkrétnych slovenských miest alebo budov Bratislavy. Dotýka sa ich riešením, Slovákom vždy blízkej etnickej a národnostnej otázky.

Výsledok tvorivej práce dramaturgie (Andrea Domeová), réžie (Juraj Nvota), spolu so scénografiou (Mona Hafsahl) a hudbou (Sisa Michalidesová) vrcholí každý večer v hereckých výkonoch uznávaných mien ako Miroslav Noga, Szidi Tobias či Zita Furková. Spomenutá trojica má v hľadisku väčšiu odozvu a oporu než mladší herci a vedľajšie postavy (Rebeka Poláková, Petra Vajdová, Matej Landl, a i.). Sprvu dodržiavaná konvencia štvrtej steny sa v priebehu hry demonštratívne naruší po kritickom prehovore Gazdu o divákoch – pliage a najhoršom prihováraní sa obecenstvu, práve aby ukázala jeho prešibanú ironickú povahu.

Počas dva a pol hodinového predstavenia účinkujúci určite nevyhladnú, ale naopak, celkom statočne sa najedia, napijú a aj si zamaškrtia. Polievka, párky, prípadne chlebíčky sú prestriedavané vlnkami s pitím. Horšie to majú diváci, ktorým sa v ústach zbiehajú slinky a v hlave chaotické myšlienky z hromady tém, aké sa na javisku riešia. Možno to vidieť ako zámer zobraziť vnútro postavy Gazdu plné zmätku, rozporov i spisovateľa hľadajúceho odpovede, niekedy iba správne otázky.

Ak náhodou natrafíte na gombík, ktorým možno vyhodiť celý svet do vzduchu, aj keď to Gazda chce vedieť, prosím, nehovorte mu to. Ľahko by sa mohlo stať, že by sme už iba poletovali kade-tade vzduchoprázdnom.

Ondrej Šulaj: Gazdova krv. Dramaturgia: Andrea Domeová. Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl. Hudba: Sisa Michalidesová. Réžia: Juraj Nvota. Osoby a obsadenie: Gazda: Miroslav Noga, Žena: Szidi Tóbiás, Dcéra: Rebeka Poláková, Klára, Gazdova matka: Zita Furková, Číňanka: Petra Vajdová Jane (čítaj Džejn), dcéra Gazdovej sestry z Ameriky: Zuzana Konečná, Tajný: Matej Landl, Redaktor: Marián Labuda ml.

[c foto="www.astorka.sk/Ctibor Bachratý"]