Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | November 21, 2017

Scroll to top

Top

Na stanici Túžba nezastavujeme!

Na stanici Túžba nezastavujeme!

| On 01, Apr 2011

Hry Tennessee Williamsa nepatria medzi tituly, ktoré sa v súčasnosti pravidelne objavujú v repertoári slovenských divadiel. Aj keď inscenačná tradícia do počtu naštudovaní nie je úplne chudobná, úspechu sa dočkalo len málo inscenácií. Témy vyhorenia osobnosti a dialektiky individualít, ktoré si nevedia nájsť miesto v spoločnosti, akoby dramaturgie slovenských divadiel už dlhšie obchádzali.

Dramaturgia Slovenského národného divadla pozvala českého režiséra a zároveň šéfa činohry Národního divadla Praha, Michala Dočekala, ktorý si vybral Williamsovu najznámejšiu a odborníkmi najviac oceňovanú hru Električka zvaná túžba. Katarína Mikulíková ju preložila na Konečnú stanicu túžba.

Režisér vsadil dej do súčasnosti a tomu aj prekladateľka prispôsobila jazyk Williamsových postáv. Blanche hovorí spisovnou „angličtinou“, ktorá je výborným opozitom k dialektu ostatných postáv. Dočekalova réžia sa zamerala na snahu ozvláštniť autorov rýdzo realistický text, a tak ju posúvala do miernej štylizácie. Tá spočívala predovšetkým vo zvýraznení americkej gýčovej „pop kultúry“, v hereckom uchopení niektorých postáv, scéne blúznenia Blanche a v poslednom obraze, ktorý je už len symbolom Blanchynho šialenstva, kedy ostatné postavy sedia či stoja a ich repliky znejú z reproduktorov (jediná Blanche hovorí naživo). Voľba prístupu k takémuto textu odbúrala pozornosť od toho najdôležitejšieho – herecké psychologické uchopenie postáv, vďaka ktorému sa divák môže stotožniť alebo si len urobiť názor na videnú drámu.

Dva titulné charaktery – Blanche a Stanley – patria medzi najžiadanejšie herecké postavy. Málokedy sa hercom podarí si ich zahrať. Veď v SND sa Električka počas histórie dočkala len jedného naštudovania, a to v roku 1964, kedy v réžii Júliusa Pántika titulné postavy vytvorili Viera Strnisková a Štefan Kvietik. Inscenácia však mala vážny deficit v režijnom prístupe, ktorý sa zameral len na vyniknutie hereckých individualít a dve titulné postavy okresal na čiernobiele charaktery.

To sa v Dočekalovej inscenácii nestalo, keďže herecké výkony podliehali práve silnému režijnému, ale nie však názorovému vedeniu. Aspoň tak sa dá vysvetliť výkon Diany Mórovej. Herečka bohatých výrazových prostriedkov a širokej hereckej škály nedokázala z Blanche vytvoriť živú organickú bytosť a oscilovala medzi prirodzenými, ale aj dosť neprirodzenými či až bizarnými polohami. Už prvým príchodom na scénu jej Blanche prezradí všetko zo svojho charakteru spisby a na ďalší vývoj postavy počas predstavenia zaneviera. Jej Blanche je neurotickou, hysterickou, sebastrednou, afektovanou a sexuchtivou alkoholičkou, ktorá má rada len samú seba. Stella a Mitch pre ňu akoby neboli tou poslednou záchrannou stanicou. Napríklad, scéna, keď sa stretáva s mladým inkasantom (Martin Varinský) vyznieva ako povrchné a len sexuálne zvádzanie bez jasného podtextu Blanchinej minulosti a retrospektívy.

Herečka sa snaží mať nad postavou a dianím značný, ale v tomto prípade zbytočný nadhľad a humor. Preto aj mnohé jej vážnejšie vyznania nedokážu prejsť cez rampu a divák ťažko pochopí rozpoloženie jej Blanche. Jedine v dvoch scénach Mórová zmierňuje svoj afekt a prepínanie polôh. V scéne, keď sestre hovorí o električke, ktorá ju priviezla a v „spovedi na proscéniu“ v štichu svetla, keď sa rozpamätáva na samovraždu svojho manžela. V týchto momentoch herečka preniká hlbšie do rozporuplného charakteru postavy. Inak je jej herectvo len povrchné, kŕčovité a skratkovité. Zároveň jej chýba pevnejšia psychologická základňa, kde absentujú témy, ako je nádej, samota alebo útočisko, ktoré tvoria podstatu Blanchinej postavy. Preto divák nemá možnosť Blanche ľutovať.

Podobným povrchným, v dnešných časoch nazývaným tiež seriálovým herectvom vytvoril Stanleyho Tomáš Maštalír. Zo Stanelyho je len jednoduchý vyšportovaný grobian, ktorý dbá na prísnu hierarchiu vo svojej domácnosti. Dokáže však aj zaplakať, lenže Maštalírov plač je afektovaný a príliš hraný. Zároveň je potrebné Maštalírovi vyčítať nezvládnutú javiskovú reč, v ktorej spájal slová do nezrozumiteľných celkov.

Výkon Táni Pauhofovej najviac doplatil na škrty textu a z jej Stelly sa stala nemá poslucháčka oboch protichodných strán, ktorá ich dobre pozná a snaží sa medzi nimi zručne pohybovať. Pauhofová, sa ale aj z minima snažila vyťažiť čo najviac. Jej Stella je dievčaťom (ešte nie ženou), ktoré oddane miluje svojho manžela, rešpektuje jeho zlozvyky, vie, ako ho obmäkčiť, ale zároveň vždy ustúpi pred jeho pravdou. Až keď prišla jej staršia sestra, musí svoju osobu rozdeliť medzi dve nezlučiteľné individuality. Práve v týchto momentoch herečka nachádza živnú pôdu pre svoju kreáciu a snaží sa aspoň tu, svojím civilným prejavom, čo najlepšie vykresliť konflikt postavy. Lenže v celej inscenácii nedostala vyžadujúci priestor a stala sa akoby len epizódnejšou postavou.

Peter Trník ako Mitch svoju postavu zjednodušil iba na nesebavedomého „chlapca“, ktorý svojimi replikami skôr zabáva, ako dojíma. Režisér možno zámerne vychytil niektoré repliky, aby pre diváka vyznievali vtipne, ale v hre, v ktorej je tak potrebná atmosféra, vďaka ktorej môžu vyznieť jej závažné témy, to skôr zapríčinilo dojem nepochopenia postáv a ich polôh. Humor vkusne pôsobil iba pri manželskej dvojici Steve a Eunice, civilne hraných Dušanom Cinkotom (náhly záskok za zraneného Branislava Bystrianskeho) a Alexandrou Palatinusovou, ktorá humornosťou vhodne kontrastovala manželom Kowalským.

Scénografia Martina Chocholouška skladajúca sa z konštrukcie domu s odkrytými, aj iba naznačenými časťami (podobný prístup ako pri Dočekalovej inscenácii Srpen v zemi indiánů z domovského divadla), vytvárala pri pozornejšom pohľade dojem električky. Poslednej električky, do ktorej sa môže Blanche uchýliť, a kde môže nájsť útočisko. Pri pripísanej scéne blúznenia Blanche sa objavuje aj druhý dom, v ktorom blúzniaca Blanche nachádza ovce (motív nedorozumenia a nepochopenia okolia). Scénografia výborne naznačuje, že ide o jeden z mnohých domov (všetky domy totiž majú rovnaký tvar a číslo) a práve dnes sa ideme pozrieť na príbeh v jednom z nich. Chocholouškova scéna má však nevýhodu vo vzdialenosti ku publiku. Herci sa väčšinou pohybujú len v priestore domu a proscénium ostáva takmer nevyužité. Diváci v zadných radoch prichádzajú o možnosť presnejšieho odčítania hereckých nuáns, v zlej akustike sa strácajú slová protagonistov a aj kvôli týmto dvom dôvodom nemôžu na divákov prejsť autorove myšlienky, ktoré majú v dnešnej dobe veľmi aktuálnu výpovednú hodnotu.

Inscenácia s prioritnou hereckou zložkou sa stráca niekde medzi psychológiou a neopodstatnenou štylizáciou, ktorá divákom bráni pozrieť sa bližšie do vnútra duší postáv. Veď práve preto sú Williamsove hry a charaktery u hercov a režisérov tak vyhľadávané. Obsahujú v sebe obrovskú ľudskú škálu a pravdivosť. Nič u neho nie je čiernobiele. Iba keď sa inscenátori snažia jeho postavy zjednodušiť a hľadať v nich to, čo tam nie je, môže to vyznieť nedokončene a nesprítomnene. Tak ako v Konečnej stanici túžba v SND.

Tennessee Williams: Konečná stanica túžba.

Preklad: Katarína Mikulíková. Autor: Tennessee Williams Réžia: Michal Dočekal. Dramaturg: Iva Klestilová. Scéna: Martin Chocholoušek. Kostýmy: Katarína Hollá. Hudba: Michal Novinski.

Osoby a obsadenie: Blanche Dubois – Diana Mórová, Stella Kowalská – Táňa Pauhofová, Stanley Kowalski – Tomáš Maštalír, Mitchel (Mitch) Harold – Peter Trník, Steve Hubbell – Branislav Bystriansky/ Dušan Cinkota, Eunice Hubbellová – Alexandra Palatinusová, Pablo Gonzales – Braňo Deák, Mladá inkasant – Martin Varinský.

[c foto="www.snd.sk/Jana Nemčoková, 2011"]