Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 15, 2017

Scroll to top

Top

Peter Getting – Mrchovisko

Peter Getting – Mrchovisko

| On 02, Mar 2011

Knižka Mrchovisko od Petra Gettinga sa mi prihovorila v jednom malom kníhkupectve, v ktorom som sa ocitol takpovediac z núdze. Pozerala sa na mňa bezradne ako zatúlané, hladné a ufúľané šteňa. Mne sa ho uľútostilo a vzal som si ho domov. Samozrejme, nie zadarmo. Nie som žiadny literárny bandita.

Nie som však ani spisovateľ, ale recenzent, a preto sa vrátim na zem a pokúsim sa vám priblížiť román mladého slovenského spisovateľa a publicistu Petra Gettinga. Známy vám môže byť ako redaktor týždenníka Plus 7 dní a svoj stĺpček má i v bezdomoveckom periodiku Nota bene. Knižný debut mu vyšiel v roku 2007 v podobe zbierky poviedok Klietky. Koncept sveta naruby, ktorý je ideovým lepidlom tejto poviedkovej knihy rozvíja Getting i v románe Mrchovisko (2010).

Stručný náčrt diela

Peter Getting patrí k literárnej punk generation, ktorá voľne nadväzuje na slávnu beat generation. Rovnako ako Ferlinghetti či Kerouac, aj Getting cynicky protestuje, dráždi vkus malomeštiakov a často sa oddáva etickému nihilizmu i pesimizmu. Bolo by však chybou považovať ho len za slovenského plagiátora bítnikov. Gettingove Mrchovisko je súčasné a naše, teda slovenské, v širšom kontexte (stredo)európske. Už samotný názov i obálka knihy navodzujú ťaživú atmosféru rozkladu a zániku, ktorá sa bude ako Ariadnina niť plaziť v temných chodbách tohto literárneho labyrintu. Mimochodom, obálku považujem za veľmi vydarenú a výstižnú, dizajnér Dodo Dobrík odviedol kvalitnú prácu. Abstraktný pohľad na Mrchovisko máme za sebou, poďme sa naň pozrieť zblízka a konkrétnejšie.

Mrchovisko pod lupou

Ústrednou myšlienkou románu je dom, ktorý sa nakláňa. V hlavnej úlohe teda nevystupuje človek, ale poschodový vežiak, jeden z mnohých pomníkov boľševického barbarstva, ktoré „krášlia“ mestá ost-bloku. Znie to dosť čudne: dom, ktorý sa nakláňa. Ale on sa naozaj nakláňa, a to aj napriek tomu, že na to nemá dôvod. Aspoň tak znie odborný posudok statikov i architekta, ktorý pred mnohými rokmi dom projektoval. Nik za nič nemôže, dom spĺňa všetky požadované normy a predsa mu reálne hrozí pád. Tak ako sa hovorí, že pes sa podobá na svojho pána, tak i nakláňajúci sa dom reflektuje svojich obyvateľov. Je to zmes čudákov a stratených, prekliatych existencií.

Román väčšinou máva hlavného hrdinu. Mrchovisko má dokonca dvojicu, aj keď rozhodne nie zosúladenú a už vonkoncom nie komickú. Prvým hrdinom je Eman, osamelo žijúci redaktor pornočasopisu, hoci nazvať ho hrdinom si vyžaduje veľkú dávku irónie. Na druhej strane, Eman sa až tak veľmi nelíši od literárnych antihrdinov modernej doby, určite ste sa už stretli aj s väčšími kreatúrami ako je on. K Emanovi sa neskôr pridruží, aj keď fyzicky len dočasne, Eso. Je to mladý fagan, sirota bez domova, ktorý sa bezcielne potuluje po meste, flirtujúci s podsvetím a fetom. Nebudem opisovať každého obyvateľa domu, každý z nich je nositeľom charakteristickej bizarnosti.

Na pozadí blížiacej sa katastrofy ilustruje autor psycho(pato)lógiu jednotlivých postáv. Getting teda siahol po existencializme. Vystavuje svoje postavy hraničnej situácii, pričom sa však nezameriava na detailný opis ich vnútorného sveta. Väčšiu pozornosť venuje vonkajším prejavom toho, ako sa jednotlivé postavy románu vysporiadávajú s faktom blížiaceho sa pádu domu a s tým spojenými komplikáciami. Dom treba zbúrať, je nebezpečný. Náhradné bývanie nájomníci nedostanú, pretože nik nie je zodpovedný za to, čo sa deje. Tak znie absurdné, ale konečné slovo odbornej komisie. Dom sa ale nesmie zbúrať bez súhlasu nájomníkov. Nájomníkov to rozdelí na dve skupiny. Vďaka malému podvodu v hlasovaní zvíťazia tí, čo sa rozhodli v dome zostať i za cenu nebezpečia, ktorému sa tým vystavujú.

Eman si všimol, že dom sa nielen nakláňa nabok a pod ťarchou opotrebovaného tela klesá, ale aj sa postupne zvŕta okolo vlastnej osi.

Komíny spadli tiež, bociany už ďalšie leto nepriletia. Zvyšky ich obrovského hniezda rozširovaného počas celých generácii, boli rozmetané dolu za domom.

Nikomu nenapadlo pochybovať, kto za tým všetkým stál. Dom. Čo iné ako to. Nikdy sa tu nič čudné nedialo. Žili predsa takým obyčajným zameniteľným životom, bol to dom ako každý iný – a odrazu! – bác!- pád!

Povedzte, kto sa nakoniec zodpovie? A bude po ruke? Kde je srdce tohto domu? A bije ešte?

Ťažiskom románu je blížiaca sa apokalypsa – zrútenie domu. Getting by však riskoval stratu čitateľovej pozornosti, ak by vsadil len na jednu kartu. Jeho opisy pandemónia sú síce dosť zaujímavé a bizarne príťažlivé, ale tá ubíjajúca atmosféra osamelosti, beznádeje a ničoty, ktorou je naplnený dom i jeho obyvatelia, po istom čase začína byť otupná. Autor nás našťastie pred touto mrzutou nudou uchránil. Román obohatil o zopár fantastických príhod s mysterióznymi až hororovými prvkami, ktoré miestami evokujú gotický román či poviedky od E. A. Poea. Napr. epizóda s tajomným zmiznutím (presnejšie rozplynutím) slečny Přikrickej mi pripomína poviedku Muž, ktorý sa rozpadol od menovaného amerického básnika a prozaika Edgara Allana Poea. Iným fantazijným prvkom Gettingovho románu je šramot spoza dverí prázdneho bytu, ktorý máta domovníčku pani Ymbachovú, nehovoriac o strašidelných zvukoch domu, ktoré akoby vychádzali z pekla. Osviežením deja sú aj výhražné anonymné listy od nájomníkov domov z blízkeho okolia, ktorí sa cítia byť ohrození prítomnosťou domu, ktorý sa nakláňa. Nebudem vymenovávať všetky odbočky od jadra románu. Nie sú to vlastne ani odbočky, skôr lúče vychádzajúce zo spoločného stredu.

Tým spoločným stredom je zánik – neúprosná a neodvratná smrť domu. S blížiacim sa pádom domu sa prehlbuje duševná agónia tých posledných pár nájomníkov, ktorí odmietli opustiť potápajúcu sa loď. Výstrednosti pribúdajú. Eman píše na stenu v suteréne odkazy pre Esa, ktorý medzičasom opustil dom. Pán Ovral, invalid na vozíku, zbesilo maľuje temné abstraktné obrazy a pani Ymbachová sa bičuje remeňom svojho mŕtveho muža. Nájomníci sa akoby nachádzali v tranze prechodového rituálu, na konci ktorého ich čaká smrť a zároveň nový začiatok.

Všetci bez výnimky sa spoliehali na nejaký zásah zvonku, na rozhodnutie, ktoré uhladí všetky nerovnosti… všetci čakali na slovo vonkajšieho sveta, dvojnásobne ponížení, keď žiadne neprichádzalo.

Pani Ymbachová chaoticky hovorila o nápade nahradiť vo vitríne na prízemí parte pani Usalovej fotografiou domu: čierna páska môže zostať.

Čas zastal, nehýbe sa. Aký je zmysel čakania?

Dom sa pomaly, akoby s istým meškaním sunul nadol, zemou otriasla explózia.

A to všetko pre jednu tehlu. Kde bola teraz, ktorá z tých na hŕbe to bola?

Podčiarknuté, (s)čítané

Mrchovisko je dobrý román. Po obsahovej i formálnej stránke. Premyslený i jazykovo zaujímavý. Zrejme sa nezapíše zlatými písmenami do fondu slovenskej literatúry, ale rozhodne je to dielo, ktorému nechýba hĺbka. Hĺbka filozofická, ekologická, sociologická i psychologická. Gettingovi sa podarilo nahustiť do tohto pomerne útleho románu väčšinu tzv. principiálnych otázok ľudstva. Aký je zmysel bytia, prípadne nebytia? Je život sledom náhod alebo sa všetko deje z nejakého dôvodu? Kto je zodpovedný za zlo? Podobné otázky kladie autor sebe a čitateľovi. Kto očakáva od literatúry láskavé pohladenie, povznášajúci estetický zážitok či pozitívne posolstvo, bude asi z tejto knihy sklamaný. Mrchovisko je pochmúrne, cynické a znepokojivé. A možno v tom tkvie jeho pozitívny odkaz. V každom z nás drieme mikromrchovisko, buď ho zničíme už v zárodku, alebo nás pohltí a rozplynieme sa v ňom.