Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 15, 2017

Scroll to top

Top

Ernest Hemingway – Zbohom zbraniam

| On 16, Feb 2011

Týmto rozborom sa púšťam na dávno prebádanú cestu. O Ernestovi Hemingwayovi a jeho tvorbe bolo už napísané hádam všetko. Priemerne vzdelanému človeku musí niečo hovoriť už len meno autora a názov knihy, na škole sa tomuto človeku nevyhol nik. Obsah tohto bravúrne smutne-nezmyselného obsahu knihy je však potrebné začleniť do aktuálnych súvislostí. Kniha Zbohom zbraniam je v skutočnosti komplexom viacerých kníh. Ide o súbor piatich menších, ktoré boli vložené do jednej, jedinej väzby. Je rozdelená na viacero kapitol, ktorých počet sa zastavil na čísle štyridsať jedna. Autor v prvej kapitole rozbieha dej opisom prírody a okolia, do ktorého aj s kolegami prichádzajú bojovať. Ukážkovo opisuje prekrásnu prírodu; z gaštanového hája ostali po boji len obhorené a oblámané kmene, zem bola obsýpaná krátermi, z ktorých stúpal čmudiaci dym, zakrývajúc romantický horizont. Skutočne ľúbezný pohľad, bezpochyby. Človečia hlúpota však siaha do pomerne vyšších výšin, ako sa o tom spoločne presvedčíme. Hemingway sa pokúšal dlhšiu dobu narukovať, ale jeho pokusy boli zamietané, až napokon sa na front dostal cez Červený kríž ako šofér sanitky. Bystrý um, literárny talent či morálne silo akosi nekorešponduje s jeho vojnovým chtíčom, navyše medzi riadkami možno čítať negatívny, miestami až satirický postoj k vojne. Ale čo už, koľkokrát v živote narážame na paradoxy (?). Vráťme sa späť. V štvrtej kapitole prichádza prvá zmienka o slečne Brakleyovej, ktorá sa neskôr stane ústrednou postavou. Ešte v tej istej kapitole nadíde ich prvé stretnutie, doprevádzané ostýchavosťou a neistotou. Všadeprítomná paradoxnosť či nebodaj bizarnosť sa prejavuje v skutočnosti, že autor, vystupujúci v diele pod menom Henry, je Angličanom v talianskej uniforme a jeho láska, slečna Barkleyová je Škótkou, taktiež v radoch talianskych. Na neskoršom mieste autor prechádza od oslovenia slečna Barkleyová k osobnejšiemu – Catherine.

Tuposť vojny autor vyobrazuje aj cez charakter persony nadriadených. Henry počas boja pozoruje, že istý vojak mešká za idúcim plukom:

„Čo vám je?“

Pozrel na mňa, potom vstal.

„Idem ďalej.“

„čo vás trápi?“

„ – vojna.“

„Čo vám je na nohu?“

„To nie je noha. Mám pruh.“

„Prečo nejdete s transportom?“ opýtal som sa. „Prečo nejdete do lazaretu?“

„Nedovolia mi. Poručík povedal, že pás som si stiahol schválne.“

„Dovoľte, pozriem to!“

(…)

„Len čo dostanem doklady na týchto ranených, vezmem vás a odovzdám vašim sanitným dôstojníkom.“

„Povie, že som si to vykoval naschvál.“

V deviatej kapitole prichádza hlavný zlom celého diela, keď mínometný granát prekvapí práve konzumujúcich sanitárov. – Henry, spolu s kolegom Passinym, jediac syr, zapíjajúc vínom hľadí na žeravú guľu, ktorá sa znenazdajky objavuje priamo pred nimi. Nasleduje mimoriadne emočne vypätá situácia; podrobný opis asociačnou cestou sprostredkuje bezprostredné pocity. Henry je ťažko zranený, Passiny má odtrhnuté nohy, jedná z nich mu drží len na šľachách. Neprestajne kričí a vzýva ducha Panny Márie a Ježiša Krista. Tou žeravou guľou bol mínometný granát:

„Oh, mamma mia, mama mia!“, nato: „Dio te salve, Maria! Dio te salve, Maria! Ó, Ježiši, odstreľte ma, Kriste, odstreľte ma, mamma mia, mamma mia, ó, najsladšia, najdrahšia Panna Mária! Odstreľte ma! Nech to už prestane! Ó, ó, ó, ó!“ potom dusenie a: „Mamma, mamma mia!“ Potom ticho, hrýzol sa do ramena, kýpťom nohy mu trhalo.

Empatický čitateľ pri tejto pasáži potrebuje odtrhnúť zrak od čítaných písmen niekam povedľa. Pohľad najskôr zamieri do bodu nekonkrétneho, vyjadrujúceho mieru zamyslenia. Šoková terapia par-exelance. Morbídna obrazotvornosť v priamom prenose. Kto aj potom všetkom dokáže vedome ospravedlňovať akékoľvek vojnové ťaženie, v mene demokracie či nebodaj dobra, mal by sa vážne zamyslieť, nazrieť do najhlbšieho vnútra (teda ak nejakou hĺbkou vôbec disponuje) a otvorene položiť veci na stôl, také aké sú. – Nejde o egoizmus a egocentrizmus? Nejde náhodou o pretláčanie vlastných záujmov na úkor iných. A čo je na tom najhoršie, na úkor vlastných egoistických pohnútok zomierajú nevinní či naivní ľudia, plniaci vôľu expandujúcich mocnárov. Alebo sa mýlim? Opäť sa však vráťme späť. Nechal som sa uniesť, lenže kto by nie (!). Za zmienku ešte stojí, že Henry – vážne ranený – sa napriek všetkému podujal odniesť Passinyho na vlastných pleciach. Po pár metroch mu však umiera v náručí.

Na ďalších stranách sa celkom pochopiteľne dej začína odohrávať na lôžku v nemocnici. Henrymu vyberajú z nôh a tela desiatky črepín, strihajú mäso, dezinfikujú otvorené rany. K ťažkému tržnému zraneniu nôh si pripisuje fraktúru lebky. Celá kniha je presýtená pitím alkoholu a toto holdovanie sa na nemocničnom lôžku prehlbuje. Navštevujú ho spolubojujúci kamaráti (sanitár Rinaldi), dôstojníci a rôzne iné vojenské šarže, sľubujúce povýšenie či medaily. Pri roztrhanom kolene sa strieda viacero lekárov, odporúčajúc komplikovanú operáciu. Henryho vedomie sa začína interesovať výlučne na svoju lásku, Catherine. Tento vzťah pôsobí ozdravujúco a privádza Henryho na pozitívnejšie myšlienky. Nastáva problém s vrchnou sestrou Van Campelovou, ktorej sa nepáči časté pitie alkoholu. – Často v izbe nachádza skryté prázdne fľaše od koňaku.

Autorovi sa v diele nepodarilo vyhnúť zobrazovaniu banalít, ako to často býva pri prozaickej tvorbe:

„Bol horúci deň a obloha veľmi jasná a modrá a cesta biela a prašnatá. Sedel som na vysokom sedadle fiatky a nemyslel na nič. Po ceste prešiel pluk a díval som sa, ako ide okolo. Chlapi boli rozhorúčený a potili sa. Niektorí mali oceľové helmy, ale väčšina ich niesla zavesené na plecniakoch. Helmy boli chlapom zväčša veľké a padali im temer až na uši. Dôstojníci mali všetci helmy…“

Prostriedok diela sa nesie v pokojnom duchu. Henry sa postupne dostáva z fyzických bolestí, avšak tie duševné pretrvávajú naďalej, a úplne nezmiznú ani počas nastavujúceho života. Z nemocnice je prepustený, chodí už len na rekonvalescenciu. Ocitá sa v tzv. vojensko-společnenskom živote. Do deja vstupuje persona Crowella Rodgersa, ktorého Henry spoznal v nemocnici. Crowell mal ranené oči, následkom výbuchu šrapnelového nárazníka. Vysedávali v kaviarniach, baroch, chodievali na dostihy a stávkovali. Tam sa k nim pridáva Meyers, ktorý na dostihoch zarobil slušné peniaze. Typy dávať odmietal.

Henry často viedol rozpravu o okolnostiach tvoriacich vojenský stav. Na svoj post (sanitára) disponoval kvalitnými informáciami, ktoré si vedel zabezpečiť zhovorčivosťou, inteligenciou či úprimnosťou. Vedel sa pýtať správnych ľudí a klásť správne otázky. Sediac s britským majorom v klube, popíjajúc alkohol, vedú rozhovor o štáboch/divíziách:

„Povedal, že to všetko sú voloviny. Oni vraj myslia len v divíziách a v ľudskom materiáli. Všetci tárajú o divíziách, a keď ich dostanú, pobijú ich. Všetci sú hotoví. Nemci vyhrávajú. Doboha, to sú vojaci! Starý Germán, to je vojak! Ale aj oni sú hotoví. Všetci sme hotoví. Opýtal som sa ho na Rusko. Povedal, že aj tí sú už hotoví. Čoskoro uvidím, že sú hotoví. A aj Rakušiaci sú hotoví.“

Obsah ďalších kapitol sa pohybuje v rovnakých intenciách – výlety, popíjanie, barové prostredie, dievčenské úlety. V tejto časti knihy prichádzajú na scénu tri nové postavy, ktorými sú Piani, Aymo a Bonello. Nehodlám na tomto mieste činiť opis ich charakterov. Nechávam to na čitateľa.

Za zmienku stojí ešte príhoda (str. 178 – 179), kedy sa Henry spoločne s Luigim dostávajú do nezávidenia hodnej šlamastiky. Zajme ich vojenská polícia. Henry statočne bojuje s jedným z nich, udiera ho päsťou do tváre. Oslobodiť sa mu nedarí a je zajatý. Hodlajú ho popraviť, ale Henry sa tesne pred tým oslobodí a skočí do rieky. Spustí sa streľba. Henry sa ukrýva za plávajúci kmeň a poloutopený pláva s prúdom.

Záver knihy patrí, romanticky orientovaný, – Catherine. Ich vzťah dozrel do takého bodu, kedy je oslovovaná Cat (mačička). Ak chce čitateľ vedieť, ako sa ich vzťah kryštalizoval a kam dospel, odporúčam si knihu prečítať, teda ak ste ju už dávno nečítali.

Záver tohto rozboru, pre zmenu nebude venovaný láske či romantike, ale práve naopak. Diela osobností typu Hemingway by mali byť koncentrované do jedného knižného výtlačku, ktorý by tak mal tisíce strán a mnoho kilogramov. Prečo takéto scestné uvažovanie? Hodil by som takýto súbor celou silou priamo do hlavy všetkým poplatným prisluhovačom, aby pocítili jeho váhu fyzicky, aj metafyzicky. Bohužiaľ ani slovenská republika sa jasne a jednoznačne nedištancovala, v aktuálnej dobe, napr. od vojny v Iraku.

To sú tí prozápadní „demokrati“ ovievajúci sa podivnou morálkou, ktorej výsledkom je odobrovanie myšlienky vojny, v záujme akýchsi „vyšších“ princípov, zaručujúcich… zaručujúcich, zaručujúcich čo? Politicko-ekonomicko-spoločenský systém, ktorý (vraj) spravodlivo prerozdeľuje financie a umožňuje spoločenskú pôsobnosť, na základe absurdnej participácie, raz v mene pokroku, raz „dobra“, inokedy ekonomickej prosperity či (opäť vraj) duševnej slobody? Milý čitatelia. Pri úvahe tohto typu narážame na staré známe: „účel svätí prostriedky“. Koľko mrzákov Henrych, Rodgersov, koľko roztrhaných Passinych, koľko trúchliacich rodín, sirôt alebo vdov nám treba k tomu, aby sme si uvedomili, čo si uvedomiť máme… Ešte koľko podobných diel vypľuje vojna?