Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | August 19, 2018

Scroll to top

Top

Tretí šarkan: ekologické sci–fi nielen pre deti

Tretí šarkan: ekologické sci–fi nielen pre deti

| On 27, Jan 2011

Koncom roka 2010 sa v Nitre uskutočnil 3. ročník Semináru slovenského filmu, ktorého organizátorom je občianske združenie Artéria. Záverečným filmom bol film režiséra Petra Hledíka Tretí šarkan. Meno Petra Hledíka je známe predovšetkým v súvislosti s filmovým festivalom Art Film Fest, ktorého je zakladateľom a organizátorom. Okrem toho je však významným slovenským režisérom a scenáristom, pričom sa zameriava na dokumentárnu tvorbu.

Pán Hledík bol prítomný i na premietaní filmu Tretí šarkan, ktorý nakrútil v roku 1985 na motívy vedecko-fantastických próz Jozefa Žarnaya. Vďaka jeho prítomnosti sme sa mohli dozvedieť mnoho zaujímavostí zo zákulisia natáčania tohto, na slovenské pomery, nevšedného filmu.

“Vedecko-fantastický film o snových dobrodružstvách troch školákov zo základnej školy v Atómovej Lehote – Paťa, Jána a Borisa. Keď neďaleko ich rodnej obce v skalách objavia ukrytú mimozemskú kozmickú loď, s jej pomocou odletia na neznámu planétu, ktorú zničila ekologická katastrofa.“ (zdroj: csfd.cz)

Čím je tento film taký neobyčajný? Už samotné žánrové zaradenie do kategórie sci-fi musí vzbudiť pozornosť. Veď koľko len poznáte (česko) slovenských sci-fi filmov? Tento žáner je v našom prostredí dosť atypický. Tretí šarkan je nestorom slovenskej filmovej sci-fi scény, už v tom spočíva jeho výnimočnosť. V komunistickom Československu chýbali financie i technológie na natočenie snímky á la Star Wars. Tuzemskí tvorcovia sa teda museli spoliehať predovšetkým na vlastnú kreatívnosť, invenciu a snahu o tlmočenie myšlienky.

Vizuálna stránka napriek istej naivnosti prevedenia vôbec neutrpela oproti veľkorozpočtovým americkým dielam. Pochváliť treba kostýmy Jana Jelínka, návrh kozmickej lode z dielne architekta Antona Krajčoviča, nápaditú kameru Vincenta Rosinca či hudbu Petra Hapku. Čo sa týka formy, potlesk si zaslúži aj výber exteriérov, ktoré dokonale poslúžili na ilustráciu Luridy, planéty zničenej ekologickou katastrofou. Natáčalo sa v areáli priemyselných podnikov a bauxitových baní u nás i v susednom Maďarsku. Peter Hledík nám prezradil, že nebolo vôbec jednoduché získať povolenie natáčať film v týchto oblastiach, pretože komunistický režim sa snažil pred verejnosťou utajiť túto temnú stránku „slnečných zajtrajškov“. Nakoniec sa to filmárom podarilo vďaka šikovnej lsti. Presvedčili riaditeľov fabrík, že Lurida predstavuje víziu kapitalistického sveta a že film nemá nič spoločného s komunistickým blokom. Trpko úsmevná príhoda.

Nehostinná pustatina Luridy teda nie je dielom výtvarníkov, ale dielom priemyselnej mašinérie. Posolstvo filmu je výrazne ekologické. Hledík chcel poukázať na neblahé dôsledky, ktoré životnému prostrediu spôsobuje nekontrolovaný technický pokrok. Prostriedky, ktoré si na to vybral neboli práve najjemnejšie. Tretí šarkan je film s pochmúrnou post-apokalyptickou atmosférou, ktorá mrazí až v kostiach. Peter Hledík priznáva, že chcel, aby snímka šokovala, dala divákovi (pedagogickú) facku. Domnievam sa, že tento zámer sa mu vydaril i napriek tomu, že niektorí mu túto drastickosť vyčítajú vzhľadom k faktu, že film bol určený pre detského diváka. Zmienená drastickosť je najočividnejšia predovšetkým v scéne, v ktorej Luriďan zabíja malú kozu. Táto scéna pôsobí veľmi naturalisticky a pre niektoré deti bola zdrojom nočných môr. Je tento obraz nepatrične krutý? Možno, ale nemenej kruté je i to, ako sa človek správa voči prírode.

Slabinou snímky sú možno až príliš jednoduché dialógy a herecké výkony predovšetkým dospelých predstaviteľov. Naopak, detskí herci priam excelovali. A to i napriek tomu, že ani jeden z troch chlapcov nemal dovtedy žiadne herecké skúsenosti. Vďaka tomu však pôsobia ich postavy veľmi realisticky a teda detsky naivne. Chvíľami máte pocit, akoby ste pozerali nahrávku chlapcov, ktorí si na kameru zaznamenali svoje prázdninové dobrodružstvá. Z dospelákov by som vyzdvihol Radovana Lukavského v role vedca – mimozemšťana. Jeho rola bola síce dosť statická a emotívne plochá, no práca s hlasom bola veľmi pôsobivá.

Film končí náznakom trochu naivného happyendu. Na Luride sa končí obdobie silne jedovatých kyslých dažďov a zo zdanlivo mŕtvej zeme vyklíčia zelené rastlinky, znamenie nádeje.  Avšak tento čiastočne optimistický záver bol výsledkom kompromisu medzi tvorcami a režimom. Peter Hledík nám prezradil, že film sa mal končiť pre Luridu úplne pesimisticky, ale totalitní cenzori nepovolili katastrofický koniec, ktorý by sa nehodil do koncepcie pozemského raja zrodeného pod červenou hviezdou.

Iste sa nájdu mnohí, ktorí povedia, že časy sa zmenili a dnešný človek sa už voči prírode správa zodpovednejšie a korektnejšie oproti „temným boľševickým časom“. Ja sa stotožňujem s názorom Petra Hledíka, ktorý sa vyjadril, že našu budúcnosť nevidí v ružovom a žiaľ ani „v zelenom“. Určitý ekologický pokrok za posledných 15 rokov určite nastal, ale absencia tzv. hĺbkovej ekológie stále pretrváva. Zelené sú skôr naše slová než naše činy. Posolstvo Tretieho šarkana je preto naďalej aktuálne, rovnako ako nebezpečenstvo, že naša modrá planéta sa premení v sivú, jedovatú a páchnucu Luridu.