Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | September 22, 2017

Scroll to top

Top

Theodor W. Adorno – Schéma masovej kultúry

Theodor W. Adorno – Schéma masovej kultúry

| On 26, Jan 2011

Predstavenie autora

„Narodil som sa v roku 1903 vo Frankfurte. Môj otec bol nemecký Žid, matka, sama speváčka, bola dcérou nemeckej speváčky a francúzskeho dôstojníka korzického pôvodu. Bol som vychovaný v atmosfére úplne ovládanej teoretickými (dokonca i politickými) a predovšetkým umeleckými záujmami,“ píše samotný Adorno o svojom živote a o tom, čo ho formovalo. Spočiatku sa pokúšal stať aktívnym umelcom – skladateľom, avšak múzy k nemu neboli dostatočne štedré, a preto bol determinovaný stať sa teoretikom umenia, aby tak mohol ostať v intímnej blízkosti umenia, ktoré bolo podstatou jeho bytosti. Ako umelecký kritik Adorno dosahoval významné úspechy a postupne sa stal význačným teoretikom hudobnej vedy, estetikom a v neposlednom rade i filozofom. Spolu s Max Horkheimerom bol najvýznamnejším predstaviteľom kritickej teórie frankfurtskej školy. Stručne si charakterizujme tento krúžok v nasledujúcej kapitole.

Kritická teória frankfurtskej školy

Frankfurtská škola spájala, veľmi zjednodušene povedané, hegelovskú dialektiku s prvkami hlbinnej psychológie, existencializmu a (neo)marxismu. Základňou frankfurtskej školy bol Inštitút pre sociálne výskumy vo Frankfurte nad Mohanom. Riaditeľom ústavu bol od roku 1929 Max Horkheimer, ktorý okolo seba združoval ideovo príbuzných učencov, medzi ktorými bol i Adorno. Kritická teória frankfurtskej školy sa zameriavala na kritiku pozitivizmu, tradičného pohľadu na vedu, kapitalistickej sociálnej i ekonomickej štruktúry. Predstavitelia frankfurtskej školy vrátane Adorna odmietavo hodnotili fungovanie post-osvietenskej vedy i racionality a poukazovali na skryté prvky totality v liberálnej západnej spoločnosti. Hlavnými inšpiračnými zdrojmi boli pre Adorna a spol. okrem Marxa, Hegela, Freuda i Weber a Kant. Po rozpade Sovietskeho zväzu a páde ost–bloku sa rodí tzv. druhá generácia frankfurtskej školy, ktorá sa odklonila od marxizmu. Najvýznamnejším predstaviteľom druhej frankfurtskej generácie je napríklad filozof Jügen Habermas. Do okruhu frankfurtskej školy patrili okrem už spomínaných mysliteľov taktiež psychoanalytik Erich Fromm, sociológ umenia a literatúry Walter Benjamin, filozof a politológ Herbert Marcuse, a mnohí ďalší.

Schéma masovej kultúry

Esej Schéma masovej kultúry mala byť pokračovaním kapitoly Kultúrny priemysel z knihy Dialektika osvietenstva, ktorú Adorno napísal spoločne s Max Horkheimerom. Nakoniec však bola esej vydaná až po Adornovej smrti.

Nahliadnime teda do tejto štúdie. Už z názvu je zrejmé, akému fenoménu sa autor vo svojom útlom, no pomerne výstižnom diele venuje. Napriek tomu, že esej písal Adorno v roku 1942 nestráca veľa na svojej aktuálnosti, i keď určité kritické komentáre súčasníka sú nutné. Hoci Adorno pojal túto prácu ako kompaktnú esej, ostatne bolo to pre neho typické, bude vhodné rozvrstviť Schému masovej kultúry na základné témy, ktoré autor podrobil svojej kritike a analýze.

Masová kultúra ako tovar

Umenie sa v rukách pop–kultúry stáva len produktom trhového hospodárstva. To, čo definuje toto nové, masám prístupné umenie, je jeho nekonečné opakovanie, reprodukcia. Pásová výroba takmer identických „umeleckých diel“. Plagiátorstvo povýšené na umenie, oslava priemernosti a konformnosti. Adorno upozorňuje na to, že dokonalé technické prevedenie, teda remeslo je z pohľadu masovej kultúry hodnotnejšie ako obsah a estetické zdanie sa stáva pozlátkom, ktoré reklama prenáša na tovar. Masová kultúra je principiálne adaptáciou. Priemerné dielo sa chváli tým, že sa podobá originálu, namiesto toho, aby sa pokúsilo ho prekonať. Autor považuje za pravú kultúru len tú, ktorá nie je súčasťou trhu. Adorno sa dopúšťa chyby zovšeobecňovania. Nemožno ignorovať fakt, že i v rámci masovej kultúry nachádzame svetlé výnimky v zmysle nepísaného pravidla, že i na smetisku môžeme nájsť cenné veci.

Kultúra ako nástroj ideológie

Podľa Adorna sa umenie stáva v modernej spoločnosti ideologickou zbraňou na ovládanie a kontrolu masy. Umenie stráca svoju slobodu a stáva sa bábkou bez vlastnej vôle, prípadne je poplatné moci a jej predstaviteľom. Masová kultúra manipuluje recipienta a podsúva mu obrazy, prostredníctvom ktorých ho pretvára do želanej podoby. Masová kultúra má v prijímateľovi prebudiť túžbu podobať sa svojmu filmovému či hudobnému idolu. Konečným cieľom masovej kultúry je vytvorenie výkonného stáda, pričom pastier má zostať v anonymite.

Umenie pre ľud s citlivým žalúdkom, umenie bez fantázie

Fantázia je podľa Adorna nahradená automatickou kontrolou toho, či je každý jeden obraz presným, vecným a spoľahlivým odrazom skutočnosti. Masová kultúra racionalizuje umenie. Zábavný priemysel sa snaží priblížiť (predať) umenie širokým masám, preto eliminuje nadpozemský pôvod a abstrakciu umenia a kladie ho (umenie) k nohám prostého človeka, ktorý je navyknutý hľadieť do zeme. Umenie sa stáva len zábavou, ktorá zabíja čas márneho čakania na krajšie zajtrajšky. Základným predpokladom úspešného produktu masovej kultúry je i jeho ľahká stráviteľnosť a nekonfliktnosť.

Otroctvo prítomnosti

Od nikoho sa nečaká, že si na niečo spomenie, že sa sústredí na niečo iné než na to, čo sa mu v danom okamžiku ponúka. Masová kultúra neráta s minulosťou a pamäťou konzumenta vzhľadom na to, že neustále produkuje a de facto klonuje nové a nové kópie masových umeleckých diel. Priemerný človek sa stráca v tomto nekonečnom cykle večného návratu rovnakého a nedokáže už objektívne posúdiť rozdiel medzi „bolo“ a „je“.

Umenie ako nečasové cirkusantstvo

Adorno prirovnáva výtvory masovej kultúry k výstupom vo varieté. Umenie je devalvované na kúzelnícky trik, ktorý jeho predstaviteľ neustále opakuje v jednotlivých predstaveniach. Umelecké dielo verné schéme masovej kultúry je nedejinné. Nemá úvod, jadro a záver, všetko sa zlieva v jednoliaty a prázdny celok. Oneskorený divák teda nikdy nemôže prísť neskoro – naskočí ako na kolotoč a vezie sa.

Film a jazz – degenerované umenie

Adorno striktne odmieta filmový priemysel a rovnakú averziu prechováva i k jazzu. Filmu vyčíta, že nás oberá o fantáziu, ponúka nám až príliš ohraničené, zhmotnené dielo zbavené akejkoľvek abstrakcie. V tomto mu dejiny kinematografie nedávajú za pravdu, mnohé avantgardné a nezávislé snímky sú dôkazom toho, že film môže ponúknuť surreálnosť i farebnosť interpretácie. Jazz je na tom obdobne. Vnímanie jazzu i jazz samotný prešiel pestrým vývojom a hoci bol v 30. až 40. rokoch minulého storočia považovaný Adornom i inými hudobnými kritikmi za prejav dekadencie kultúry, dnes je tomu inak. Jazz sa postupne vypracoval na tú istú úroveň ako vážna hudba a podobne ako ona sa stal obľúbenou stravou intelektuálov. Nie je ničím neobvyklým, ak sa dnešní umelci venujú súčasne vážnej a jazzovej hudbe. Adorno býva obviňovaný z konzervatívneho elitárstva, a dá sa povedať, že právom. Ale v prípade jazzu či filmovej produkcie ho môžeme ospravedlniť dobou, v ktorej žil. Vzhľadom na svoj hudobný konzervativizmus nebol vizionárom a netušil nové smery, variácie a potenciál skrytý v jazzovej hudbe a filme.

Epilóg

Adornova kritika nie je dokonalá a súčasník ju musí podrobiť kritike. Schéma masovej kultúry na niektorých miestach podlieha dobovým anachronizmom či Adornovmu „snobskému konzervativizmu“. Esej miestami trpí i afektami a hrubým generalizovaním a azda i prehnaným pesimizmom, keď v nás Adornove analýzy vzbudzujú pocit neodvratnej apokalypsy kultúry ako takej. Samotný záver eseje akoby bol vystrihnutý zo cyber-punkového románu, pričom však autor vyslovuje domnienku, že ešte nie je všetko stratené, ak človek prestane slúžiť falošným bohom.

„Transparenty jež se táhnou nad městy a svým světlem přebíjejí přirozené světlo noci, ohlašují jako komety přirodní katastrofu společnosti, smrt chladem. Nepřicházejí však z nebe, jsou řízeny ze země. Je na lidech, zda je chtějí zhasnout a probudit se z úzkostného snu, jehož uskutočnění hrozí jen potud, pokud v ňej lidé věří“. (ADORNO, Theodor W. Schéma masovej kultúry, OIKOYMENH, 2009)

Komentáre

  1. paci sa mi clanok, k bodu Masová kultúra ako tovar – rovnaku filozofiu viedol aj Andy Warhol, ale rad ju zneuzil pre svoj prospech a aj dnes je preto povazovany za umelca, aj ked je skor filozof a mecenas, no urcite nie umelec
    nesuhlasim ani s opacnym extremnym nazorom, ze masova kultura nemoze byt umenim, tento typ rebelstva chyta aj mnohe pubertalne smery, ktore vystupia z mainstreamovej spolocnosti ale posobia rovnako masovo – hippies, punk, undeground
    mozno je najlepsie nerozlisovat co je a nie je masove, ale kde mame aky prezitok, ako to vnimame, ako to pre nas osobne znamena, pre mna osobne je umenie hlboke a hodnotne oslovenie cloveka ci ludi cimkolvek
    podstata umenia nie je v kvantite, formalnej kvalite, nie je ani v dopyte ci vzacnosti, podstata umenia je v podstate, nie nie nechcem definiciu kruhom :) podstata umenia je v tom co prirodzene da cloveku bez omacky, ktora to preda, ho presvedci, pre mna osobne je umenie hlboke a hodnotne oslovenie cloveka ci ludi cimkolvek, je to určitý druh vzneseném upřímnosti, kde snaha cibri iba formu, snaha sa uz vela nevynasnaží nad obsahom, to uz len je alebo nie je v tom kto tvori