Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 15, 2017

Scroll to top

Top

Alessandro Baricco: Tisícdeväťsto – Divadelný monológ

Alessandro Baricco: Tisícdeväťsto – Divadelný monológ

| On 19, Jan 2011

Pamätáte sa na film 1900, kde Tim Roth ako geniálny klavirista Danny Boodmann T.D. Citrón Tisícdeväťsto v asi najslávnejšej scéne filmu jazdí s klavírom kĺžucim sa po palube zaoceánskej lode Virginian počas jednej rozbúrenej noci na oceáne? Tak tento film vznikol podľa útlej knižočky, snáď najčítanejšieho súčasného talianskeho autora Alessandra Baricca, s názvom Novecento. Un monologo.

Toto mi nikto nemusí uveriť, presnejšie povedané, ani ja sám by som tomu neveril, keby mi to niekto rozprával, ale pravda je taká, že ten klavír sa začal kĺzať po drevenej podlahe tanečnej sály a my s ním, Tisícdeväťsto, ktorý hral a neodtŕhal pohľad od klávesov, vyzeral, akoby bol niekde celkom inde, a klavír sa pohyboval v rytme vĺn sem a tam, krútil sa okolo vlastnej osi, rozbehol sa oproti sklenenej stene, a keď už sme boli takmer v nej, zrazu sa tesne pred ňou zastavil a jemne skĺzol späť, hovorím vám, zdalo sa, že more ho kolíše, a kolísalo aj nás, a ja som ničomu nerozumel, a Tisícdeväťsto hral, ani na chvíľku neprestal, a bolo jasné, že on nehrá iba tak, chápete, on ho riadi, ten klavír, chápete? Klávesmi, notami, neviem čím, viedol ho kam chcel, bolo to absurdné, ale bolo to tak. A ako sme sa tam krútili pomedzi stoly a zľahka sa dotýkali lámp a kresiel, pochopil som, čo naozaj robíme. Pochopil som, že tancujeme s Oceánom, my a on, šialení tanečníci, dokonalí, zovretí v objatí divokého valčíka na zlatom parkete noci. Ou yes.

Tak rozpráva Tim Tooney, hráč na trúbku, ktorý strávil na lodi Virginian niekoľko rokov a stal jeho asi jediným skutočným priateľom. Rozpráva nám príbeh najlepšieho klaviristu všetkých čias Dannyho Boodmana T.D. Citróna Tisícdeväťsto, ktorý sa narodil na lodi a nikdy z nej nevystúpil na pevninu bez toho, aby ktokoľvek vedel prečo, a ktorý porazil v klavírnom súboji aj samého vynálezcu džezu. Údajne dokázal zahrať hudbu, ktorá neexistuje. On a jeho hudba, nič iné nebolo dôležité.

Nemusel vystúpiť na pevninu, aby spoznal svet. Svet chodil k nemu. Pozrel sa na človeka a z tisíca maličkostí dokázal precítiť nejaké miesto, ktoré ten človek so sebou prinášal. Raz sa ho Tim spýtal, na čo vlastne myslí celý ten čas, čo sedí pohrúžený do svojej virtuóznej hry na klavír. On cestoval. Prechádzal sa zahmlenými uličkami Londýna, voňal kvitnúce stromy v jarnom Paríži, dostal sa k úpätiu sopky… A to všetko bez toho, aby kedykoľvek položil nohu na pevnú zem.

Tento text som napísal pre jedného herca, Eugenia Allegriho, a jedného režiséra, Gabriela Vacisa. Naštudovali podľa neho predstavenie, ktoré uviedli v júli 1994 v rámci festivalu v Asti. Neviem, či toto vysvetlenie stačí, aby bolo jasné, že som napísal divadelný text, ale pochybujem o tom. Keď ho teraz vidím v knižnej podobe, pripadá mi skôr ako text na rozhraní medzi skutočnou inscenáciou a poviedkou, ktorú treba čítať nahlas. Nemyslím, že jestvuje nejaké označenie pre texty tohto druhu. Tak či onak, na tom nezáleží. Mal som pocit, že je to pekný príbeh a stojí za to porozprávať ho. A mám radosť pri pomyslení, že si ho niekto prečíta.

Toto napísal o svojom divadelnom monológu Alessandro Baricco. V skutočnosti je jeho knižka naozaj akoby divadelným textom s opisom kulís, zvukmi, poznámkami, čo a kto na javisku robí. To mu však na intenzite a kráse vôbec neuberá, a musím povedať, že sa určite nemýlil, keď povedal, že ho jednoducho chcel vyrozprávať, pretože je to pekný príbeh. Je nádherný. Je to príbeh síce kratučký (spojenie divadelný monológ nie je v názve len pre okrasu – počas čakania na nepálskom letisku sme ho prečítali štyria za hodinku), ale o to intenzívnejší. Ako príbeh čítate, dokážete počuť jeho neskutočné skladby a cítiť vôňu oceánu. Je to oslava hudby a života. Podľa vyjadrenia autora tento text balansuje medzi skutočnou drámou a príbehom čítaným nahlas.

V roku 1998 ju sfilmoval Giuseppe Tornatore pod názvom 1900 a legendárny Ennio Morricone dostal Oskara za hudbu k nemu (úplne oprávnene). Knižka vyšla v roku 2003 vo vydavateľstve Kalligram vo vynikajúcom preklade Barbory Vallovej.