Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | October 22, 2017

Scroll to top

Top

Amadeus

Amadeus

| On 18, Jan 2011

Shafferov Amadeus, hra o imaginárnom súboji Salieriho proti Mozartovi, je od prvého uvedenia v divadlách považovaný za výborný prevádzkový titul. Diváci poznajú preslávený a Oscarmi ovenčený film Miloša Formana a cieľovú skupinu divákov reprezentujú aj milovníci podmanivej Mozartovej hudby. Tieto dva atribúty sú určite výborným lákadlom. Režisér Martin Huba o inscenácii pred premiérou povedal: ,,Muky priemernosti si zaslúžia rovnakú pozornosť ako talent, lebo sú veľmi nebezpečné.”

Týmto mottom sa niesla aj hlavná línia jeho réžie. Len škoda, že otázka priemernosti je primárnou, ak nie jedinou interpretačnou otázkou, ktorá režiséra zaujímala. Tak ako to už je pri režírujúcich hercoch zvykom, väčšina z nich si v hre nájde postavu, do ktorej obsadí samého seba. U Hubu však ani jedna z jeho postáv vytvorených v sebe vlastných réžiách nemala taký priam až megalomanský priestor ako práve postava Salieriho v Shafferovej hre. Salieri je rozprávačom a zároveň aktérom príbehu, v ktorom nám chce ukázať, ako to bolo skutočne medzi ním a Amadeom. Jeho postava na javisku trávi približne 80 percent času predstavenia.

Takýto enormný priestor si Huba nikdy vo vlastnej réžii nepridelil. Tým pádom asi nemal pri Amadeovi dostatok času a priestoru na odstup od diania na javisku a nedokázal dôkladnejšie skomponovať javiskové dianie. Následkom toho je zostupná gradácia príbehu a primárna absencia hereckej drobnokresby ostatných účinkujúcich. Okrem ústrednej trojice, Salieri – Mozart – Constancia, zvyšok postáv tvorí na scéne len určitý komparz s dialógmi. Herci nemajú postavy dostatočne diferencované a podliehajú hereckej rutine. Napríklad Branislav Bystriansky v postave riaditeľa cisárskej opery Orsini – Rosenberga nedisponuje kultivovanosťou a prezentuje sa skôr ako rudimentárny grobian s vedomím vlastnej dôležitosti. Vladimír Kobielsky v postave cisára Jozefa II. ostal opäť vo svoje usmievavej šablóne a v ležérnych gestách. O hereckej práci nemôžeme hovoriť ani u Informátorov Jozef Vajda/Peter Trník a Ján Gallovič/ Michal Rosík, ktorí väčšinu svojich výstupov strávili v galériách Historickej budovy SND. Tým pádom boli ich výkony založené len na hlasových dispozíciách, čo sa vypomstilo Michalovi Rosíkovi, ktorý je poslucháčom VŠMU a jeho hlas ešte neznie tak zvučne ako jeho kolegom.

Huba v inscenácii znamenite narábal s vytváraním javiskovej atmosféry, zorganizovaním (až príliš) početného komparzu, prácou so svetlom a dynamikou takmer nehybnej scény. Svetlom pozoruhodne vytváral logiku priestoru a dokázal ním špecifikovať konkrétny priestor (Salieriho vnútro, divadlo, cisársky dvor atď.). Zároveň dokonale do jednotlivých situácii zakomponoval Mozartove skladby (výber Jaroslav Kyzlink). Práve symbióza scén, kde sa spoločne vyskytla hudba a práca so svetlom pôsobili najdomyslenejším dojmom. Škoda však, že samotný Huba odľahčoval priebeh predstavenia plytkým humorom, ktorý vychádzal z dvojzmyslov a prvoplánových hlasových modulácii. Napríklad absolútne rušivo pôsobil vtip, že musí nastať prestávka kvôli Salieriho problémom s močovým mechúrom, ktorým ukončoval Salieri prvú časť predstavenia.

Pozitívnou zložkou inscenácie je určite scénografia Jozefa Cillera. Scéna pozostáva z prázdneho priestoru, ktorý v úzadí ohraničuje freska Boha, ku ktorej sa Salieri pravidelne prihovára. Boky javiska sú vyplnené belasými závesmi a na ľavej strane (od divákov) sú umiestnené postele na kolieskach, s ktorými protagonisti pravidelne manipulujú. Využívajú ich na príchody a odchody Salieriho manželky (Mária Breinerová), ako lóžu v divadle, ale aj ako výplň kostýmu čierneho človeka, ktorý od Mozarta vyžaduje napísanie rekviem. Cillerova scéna a aj kostýmy Milana Čorbu sú ladené v prírodných a najmä v belasých farbách, kde len Mozart svojou extravaganciou prináša kontrast pestrejšími (ružová, červená, zelená) a výraznejšími odtieňmi svojich šiat a parochní.

Prístupu k hereckej tvorbe som sa už dotkol, ale nemôžem opomenúť tri titulné postavy. Constance Aleny Ďuránovej je nenútene prirodzená a prináša na javisko eleganciu a jemný šarm. Mozartovi je aj v najkritickejších momentoch ľudskou oporou a oddanou manželkou. Ani jej koristníctvo po jeho smrti nie je vďaka jej jemnosti a zraniteľnosti chápané negatívne. Situácia, kde sa Constance Salierimu ponúka, aby zachránila manžela a zároveň seba od biedy, je s prvoplánovým odhalením pŕs u Ďuránovej decentnejšia a skromnejšia ako u jej živelnejšej alternantky Mileny Minichovej. Jej stvárnenie Constance je celkovo oproti Ďuránovej o niekoľko stupňov vulgárnejšie, egocentrickejšie a vo výraze expresívnejšie. Ondrej Kovaľ dostal v postave Amadea, po sérii komediálnych postáv, zatiaľ svoju najväčšiu hereckú príležitosť. Kovaľ môže svojím zjavom mnohým evokovať podobu s filmovým predstaviteľom Mozarta. Od neho sa však napríklad líši nevýrazným smiechom, ktorý Shaffer v hre vyžaduje a filmový Amadeus ním vedel paralyzovať celé blízke aj vzdialené okolie. Kovaľov Amadeus je samoľúbym a výbušným mladým mužom. Avšak akoby sme na jeho výkone cítili hranú spontánnosť a hru na infantilného živelného chlapčiska. Preto vážnejšie a dôstojnejšie pózy v posledných fázach Amadeovho života nie sú pre diváka natoľko prekvapivé, ale len dojímajúce.

V Hubovej réžii nedostatočne funguje aj autonómnosť medzi snobskou dvorskou spoločnosťou a Mozartom. Ondrej Kovaľ ako Mozart okamžite po vstupe do miestnosti vie, ako sa má správať a jeho hrubé excesy voči vysokej spoločnosti nie sú výrazne antagonistické. Kovaľov Mozart si vyžaduje divákovu pozornosť aj keď len, takmer nečinne stojí, ale psychologicky je jeho Amadeus nedokreslený – to je výčitka pre režiséra, ktorý obmedzil herecký priestor Mozartovi aj Constance a nepomohol im k výraznejším výkonom. Ich spoločné výstupy sú príliš plytké a u mladých hercov by bolo potrebné sústredenejšie preniknutie do psychológie postáv. Podľa môjho úsudku by toho Kovaľ, ale aj jeho javiskové manželky boli schopné. Treba však podotknúť, že Kovaľ dokázal byť v niektorých scénach Hubovi rovnocenným partnerom a na javisku obaja pôsobili ako seberovné autority.

Avšak Huba v tomto súboji vždy vyhral, v hre aj v inscenácii samotnej. Výčitky k povrchnosti a nedôslednosti výkonu sa prekvapivo týkajú aj herectva Martina Hubu. Tak ako inscenácia samotná, aj jeho výkon je charakteristický nedostatkom gradácie. Ako Salieri sa snaží udržať divákovu pozornosť viac ako tri hodiny, ale realizuje to bez výraznejšej zmeny svojho hereckého prejavu. Tým pádom jeho výkon aj celá inscenácia upadá do naratívnosti a zdĺhavosti. Kvitovať predovšetkým musím to, že Huba sa zbavil (časti) svojich hereckých zlozvykov, ktoré boli charakteristické repetíciou udierania rukami do hrude, maximalistickými gestami a ďalšími hubovskými rutinami. Svoje overené herecké maniere ustúpili do úzadia a na javisku nám ponúkol postavu plnú expresie aj nonšalantnosti, dokonale precítenú a plne vnesenú do príbehu.

V momentoch dokonalého dvorského egocentrizmu, ale zároveň aj v úprimnej ľudskej spovedi, je Hubov výkon najpresvedčivejší a najsilnejší. Až tam sa možno dozvedáme, prečo si Huba vybral Amadea za svoju réžiu a Salieriho za svoju postavu – otázka priemernosti a ľudský strach z dokázania nedokonalosti sú témy, ktoré Huba pravdepodobne konvenovali a potreboval ich pretlmočiť divákom. Napriek úcte k bardovi slovenského javiska, však musím podotknúť jeho nedokonale zvládnutú javiskovú reč. Kreácia môže byť dokonale premyslená do najmenšej drobnosti, ale keď divák hercovi nerozumie, tak sa prostriedok míňa účinku. Keďže Huba použil štvrtú, upravenú Shafferovu textovú verziu, tak Salieri nevyznieva ako neľútostný karierista. Nevystupuje tu ako čierny človek (ten je považovaný len za Amadeov prízrak v stave šialenosti), ale ako človek, ktorý zistil, že jeho intrigy dosiahli vrchol a je čas, aby ľutoval svoje činy a Amadeovi pomohol v posledných chvíľach života.

V bulletine sa dozvieme vyčerpávajúce informácie o živote a tvorbe Wolfganga Amadea Mozarta, ale takmer nič o Antoniovi Salierim. Je to paradoxné k inscenácii, kde dominuje Salieri a Mozart tvorí len akúsi vedľajšiu postavu (nie v texte, ale v Hubovej réžii). V divadle je všetko inak – všetko je paradoxné. Hubova inscenácia môže diváka prinútiť zamyslieť sa a pouvažovať, či náhodou aj on nie je dobovým Salierim, ale zároveň ho môže unudiť dĺžkou a nezáživnou naratívnosťou.

Peter Shaffer: AMADEUS

Réžia: Martin Huba. Dramaturgia: Darina Abrahámová. Preklad: Zora a Martin Bútorovci. Scéna: Jozef Ciller. Kostýmy: Milan Čorba. Hudba a výber hudby: Jaroslav Kyzlink. Choreografia: Juraj Letenay. Obsadenie: Martin Huba, Ondrej Kovaľ, Milena Minichová/Alena Ďuránová, Vladimír Kobielsky, Dušan Jamrich, Branislav Bystriansky, František Kovár, Jozef Vajda/Peter Trník, Ján Gallovič/Michal Rosík, Mária Breinerová, Lenka Máčiková/ Baroba Švidraňová, Alexander Cattarino a ďalší.

Premiéra: 4. a 5. apríla 2009 v Historickej budove SND.

[c foto="Ctibor Bachratý"]