Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | September 22, 2017

Scroll to top

Top

Iba pozlátení chlapci

Iba pozlátení chlapci

| On 11, Jan 2011

Neil Simon je hádam najuvádzanejším komediálnym americkým dramatikom na svete a ak dramaturgie divadiel potrebujú pobaviť divákov a zaplniť sálu na niekoľko desiatok repríz, tak často siahajú práve po jeho tituloch. Prvou Simonovou hrou v Slovenskom národnom divadle boli práve Zlatí chlapci v roku 1974 v réžii Petra Mikulíka, kde hlavné postavy vytvorili Martin Gregor a Ladislav Chudík. Z dnešného pohľadu už legendárna inscenácia zaznamenala fenomenálny úspech a hrala sa až do smrti Martina Gregora v roku 1981, kedy už mala za sebou 205 repríz.

Takže opäť pri súčasnej inscenácii dramaturgia SND musí bojovať so stále živou legendou, tak ako to je so súčasnou inscenáciou Goldoniho Vejáru, ktorú mnohí kritici, ale aj laickí pamätníci chtiac, či nechtiac porovnávajú s legendárnou Zacharovou inscenáciou. Titul Zlatých chlapcov ukončil v sezóne 2009/2010 sériu ,,retro“ titulov, ktoré dramaturgia zaradila do svojho plánu k deväťdesiatemu jubileu SND a zároveň bola ďalšou z mála inscenácii naskúšaných v koprodukcii s iným divadlom (konkrétne s Národním divadlem v Brne), kde sa taktiež réžie ujal herec Emil Horváth. Ten sa na javisku SND, ale predovšetkým aj na iných scénach (na Slovensku aj v Čechách), často podujíma na réžie veseloherných až bulvárnych titulov, ktoré však nemajú vyššiu umeleckú ambíciu a ani úroveň.

Horváth sa so Simonom na javisku nestretol po prvýkrát, pretože už pred niekoľkými rokmi na Novej scéne uviedol Stratených v New Yorku a na Malej scéne SND režíroval komorný muzikál Pozor na Leona!, ktorý dosiahol slušný divácky dopyt. Možno to nie je na prvý pohľad badateľné, ale Simonove texty okrem zručne napísaných dialógov, z ktorých kypí humor a zmysel pre situačnú komiku, majú aj vyššiu métu ako len pobaviť divákov. Jeho hry vypovedajú o určitom spoločenskom stave, v ktorom žijú obyčajní ľudia so svojimi problémami, nedostatkami alebo zlozvykmi, ktoré však pôsobia komicky, ale zároveň je za nimi veľa životnej pravdy a divákom/čitateľom ukazujú zrkadlo skutočného života. Aj keď z tej komediálnejšej stránky. Horváth sa ako režisér pri bratislavských ,,chlapcoch“ spoľahol práve na Simonov silný text, ktorý obsahuje zručný dialóg, ktorý má zmysel pre pointy a konverzačnú komiku. Réžia text len veľmi zriedkavo obohatila o výraznejšiu mizanscénu alebo fyzický gag, ktorý by nebol už určený v scénických poznámkach. Zároveň zaostávala aj vo výraznejšom budovaní charakteru a vzťahov postáv. Vzťah Williho a Al Levisa nebol osudovým vzťahom dvoch kolegov – takmer profesionálnych manželov, ale len obyčajný vzťah dvoch tvrdohlavých a v mnohom protikladných mužov v rokoch, ktorí by dokázali bez seba existovať do konca života. Až v poslednej scéne, kedy si Emil Horváth takmer líha k Mariánovi Labudovi na jeho posteľ je divákovi jasnejšie, že sa táto dvojica aj napriek tisícom rozporom opäť na tisícprvý raz pomerí.

Výkon Mariána Labudu v postave zatvrdilého, vo svojej sláve žijúceho kabaretného komika Willieho Clarka, by sa dal presne, možno s menšími odchýlkami, znázorniť geometrickou sínusoidou. Vo svojich výstupoch kričal, potom hovoril civilne, takmer tlmene a neskôr opäť svoj text tlmočil cez krik. Svoj charakter vybudoval na základe Willieho egoizmu a tvrdej hlave. Dôsledne poznal významy textov a konverzačný humor vedel presne dávkovať a správne pointovať. Ani jeden vtip mu neušiel nazmar, vždy vystihol podstatu a smiešnosť vyrieknutej repliky. Len škoda toho kriku, ktorý mu len uberal energiu. Pravdou ostáva, že v Horváthových réžiách je ukričanosť takmer bežná.

Emil Horváth ako Al Lewis je distingvovaný starnúci muž, ktorý sa nechce škriepiť, lebo už pozná zákutia života a chce len so sentimentom spomínať na príjemne chvíle, ktoré zažili počas dlhej a úspešnej kariéry. Lenže príchodom jeho postavy na javisko klesá aj tak ťažko nadobudnutá gradácia a rytmus inscenácie. Je to asi zapríčinené faktom, že Horváth nedokázal skĺbiť hranie aj réžiu do jedného celku. Horváth akoby v herectve za svojím javiskovým partnerom zaostával a nestačil sledovať čo sa všetko deje a následne aktívne reagovať na podnety. Branislav Bystriansky vytvára Willieho synovca Bena ako obetavého muža, ktorý sa s pokorou stará o nepraktického strýka žijúceho vo vlastnom svete a o jeho umeleckú kariéru. Bystrianskeho Ben je ubehaným, ustarosteným, ale s ľudskou oddanosťou hľadiaci človek, ktorý vidí veci tak, akými sú a vie, že ich beh nemôže zmeniť. Aj keď sa o to aktívne, ale neúspešne snaží. Prekvapením inscenácie bol výkon poslucháčky VŠMU Alexandry Palatínusovej v postave Ošetrovateľky. Napriek svojmu mladému veku dokázala repliky presne pointovať a byť tak rovnocennou partnerkou skúsenému Mariánovi Labudovi.

O scénke ,,Lekár a daňový úradník“ sa v hre hovorí ako o skeči, ktorý sršal humorom, a ktorý úspešne hrali osemtisíckrát. V samotnej inscenácii bol však len príliš rýchlou epizódkou, z ktorej humor sršal opäť len vďaka dialógu a overeným vtipom s parochňou, ktorú si tak ako v Trojkráľovom večeri nasadil Emil Horváth. Scéna je ozvláštnená lascívnym a prvoplánovým humorom so Sestričkou (Dominika Kavaschová/ Anna Nováková), prílišnou ukričanosťou a predpísaným pľutím a pichaním ukazovákom do pŕs. Zároveň herci nerozlíšili kedy hrajú scénku a kedy hrajú „reálny život“.

Režisér so scénografom (Peter Čanecký) posunuli inscenáciu na polkruhové proscénium Sály činohry a snažili sa tak čo najviac zintímniť prechod medzi rampou a hľadiskom. Zlatí chlapci sú totiž komorná hra, ktorá na svoje plnokrvné vyznenie potrebuje adekvátny priestor. Inak sa myšlienky, téma aj humor strácajú vo vzduchoprázdne sály. Herci tak kladú väčší dôraz na intenzitu hlasu a tým sa stráca autentickosť a zároveň možnosti modulácie ich hlasového a artikulačného prejavu. Čanecký zaplnil priestor množstvom nábytku a bytového zariadenia, ktoré však divákom pri pohľade na javisko skôr prekážalo. Veľakrát boli akcie pre jednu polovicu hľadiska takmer úplne neviditeľné. Popritom scéna – na ťahoch spustené steny kvádrového tvaru, ktoré ohraničovali zadnú časť hracieho priestoru, pripomínali podobný scénografický prístup v inscenácii Kolumbína v Divadle Andreja Bagara v Nitre, tiež v réžii Emila Horvátha a v scénickom riešení Petra Čaneckého.

Hudba Petra Mankoveckého pri úvodných melódiách nezapadala poetikou do žánru inscenácie a pôsobila skôr fatálne – lyricko – sentimentálnym dojmom (predovšetkým vokálnymi spevmi). V ostatných častiach však naberala vhodnejší, kabaretno pestrofarebnejší tón.

Zlatí chlapci asi nemali vysoké ambície. Prioritou divadla a režiséra bolo predovšetkým pobaviť divákov a navodiť im dojem utešeného pocitu pri odchode zo sály. To sa asi aj podarilo. To, že inscenácii chýba pevnejší, homogénnejší tvar je pre mnohých divákov nepodstatné, dôležité je, že sa príjemne pobavia. Čo si divadlo môže želať viac, ak nie plnú sálu a spokojných divákov?…

Neil Simon: Zlatí chlapci. Preklad: Karol Dlouhý. Réžia: Emil Horváth, dramaturgia: Martin Kubran, scéna a kostýmy: Peter Čanecký, hudba: Peter Mankovecký a.h.

Osoby a obsadenie: Willie Clarke: Marián Labuda, Al Lewis: Emil Horváth, Ben Silverman: Branislav Bystriansky, Ošetrovateľka: Alexandra Palatinusová, posl. VŠMU / Kristína Greppelová a. h., Sestrička: Anna Nováková, posl. VŠMU / Dominika Kavaschová, posl. VŠMU.

Premiéra: 21. marca 2010 v Sále činohry SND.

[c foto="Ctibor Bachratý"]