Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | October 21, 2017

Scroll to top

Top

Brad Mehldau vo Viedni – Highway Rider

Brad Mehldau vo Viedni – Highway Rider

| On 26, Nov 2010

Brad Mehldau -  Highway Rider, 20. november 2010, Konzerthaus, Viedeň

Hudobníkovi, ktorý sa v dnešnej dobe chce živiť hudbou, nestačí byť „len“ dobrým hráčom, čoraz viac je to o originálnom prístupe k vlastnej tvorbe a strhnutiu publika na svoju stranu. Samozrejme, treba rozlišovať lacný gýč a umné upozornenie na seba zaujímavým projektom. Americký jazzový klavirista Brad Mehldau sa teší veľkej obľube medzi fanúšikmi tohto žánru, ale poznajú ho aj poslucháči skupiny Radiohead, Nick Drakea alebo The Beatles. Na svojich albumoch totiž úspešne prerobil známe piesne spomínaných interpretov, ktoré sa rýchlo rozšírili po internete a jeho meno sa skloňovalo v diskusiách nielen na jazzových fórach. V súčasnosti, keď mnohí interpreti prichádzajú s orchestrálnymi verziami vlastných skladieb, Mehldau tiež vydal dvojalbum Highway Rider, kde spolupracuje so symfonickým orchestrom, avšak na rozdiel od väčšiny ide o originálne kompozície zložené pre daný účel.

V sobotu večer, 20. novembra, vystúpil Brad Mehldau vo viedenskom Konzerthause spolu s londýnskym Britten Orchestra pod vedením dirigenta Scotta Yoo; klasické trio (Mehldau, Grenadier, Ballard) doplnil ďalší bubeník Matt Chamberlain a saxofonista Joshua Redman. Na úvod zaznela prvá skladba z Highway Rider s názvom John Boy, v ktorej sa ku klavíru pridávali postupne perkusie, sláčiky a nakoniec saxofón, ktorý bol nositeľom hlavnej melódie. Po ďalších dvoch piesniach sa predviedlo samotné Brad Mehldau Trio s hosťujúcim Chamberlainom namiesto Jeffa Ballarda a zahrali Highway Rider. Následne sa hlavný protagonista ujal slova, pozdravil prítomných a peknou nemčinou predstavil svoj sprievod. Vysvetlením znalosti jazyka môže byť fakt, že si za ženu vzal holandskú jazzovú vokalistku Fleurine, spolu s ktorou niekedy vystupuje na koncertoch. V druhej polovici zazneli We’ll Cross the River Together, Capriccio, Into the City, Always Departing a Always Returning.  Pred Capriccio si obaja bubeníci vzali do rúk perkusie, Larry Grenadier (kontrabasista) a Joshua Redman odložili svoje nástroje, dopredu sa otočil aj dirigent Scott Yoo a tlieskaním sprevádzali hru klavíra. Zvukom perkusií a tleskotom dlaní vytvorili zvláštnu, takmer exotickú atmosféru v podobe latinsko-amerických rytmov, ktorou sprevádzali rozmarnú hru klavíra (capricious v preklade znamená rozmarný/náladový). Predstavenie trvalo s pätnásťminútovou prestávkou takmer dva a pol hodiny. Za neutíchajúci potlesk sa Brad Mehldau divákom odmenil sólo prídavkom, na konci ktorého zožal standing ovation a dal peknú bodku za celým večerom.

Highway Rider treba chápať ako spojenie jazzu s klasickou hudbou, kde symfonický orchester neplní iba úlohu sprievodu, ale zapája sa do hry ako rovnocenný hráč. Brad Mehldau má renomé výborného a invenčného klaviristu, no svojim posledným dielom sa viac štylizuje do role hrajúceho skladateľa. Už to prestáva byť klavír, ktorý má hlavné slovo, viac priestoru dostávajú aj ostatní spoluhráči a orchester. Ďalším špecifikom je ústredný motív objavujúci sa v rôznych obmenách, ktorý v jednotlivých skladbách zahrajú rozdielne nástroje, raz sú to “sláčiky”, inokedy dychová sekcia. Výsledným efektom je plynulosť a ucelenosť celého diela, pričom poslucháča sprevádza opakujúca sa hlavná melódia. Spojenie jazzovej improvizácie a klasickej kompozície sa v Highway Rider podarilo Brad Mehldauovi uskutočniť veľmi prirodzene. Keď ho nebudete mať možnosť počuť naživo, určite si vypočujte aspoň dvojalbum, na ktorom všetko nahrával naživo aj so symfonickým orchestrom a celou kapelou.

Brad Mehldau – klavír, Joshua Redman – saxofóny, Larry Grenadier – kontrabas, Jeff Ballard – bicie nástroje, Matt Chamberlain – bicie nástroje, Scott Yoo – dirigent, Britten Sinfonia.

Mehldau vo svojom najnovšom projekte “Highway Rider” spája do kompozitného celku prvky klasickej hudby s jazzom, pričom koncept stavia na krátkej melódii, z formového hľadiska ide o vetu, ktorá sa prelína počas celého diela, raz otvorene – priamo citovaná, inokedy pôsobí viac v úzadí, chápaná len ako skupina intervalov. Najzreteľnejšie ju registrujeme v skladbe “Now You Must Climb Alone” – hneď v úvodných taktoch ju uvádzajú prvé husle.

Myšlienka práce s konštantnou témou v priebehu celej skladby nie je novátorská. Hector Berlioz, zakladateľ programového symfonizmu, nazýval tému prelínajúcu sa dielom idee fixe; Richard Wagner, veľký reformátor opery, pracoval s leitmotívmi a zmysel videl v tzv. Gesamtkunstwerk, syntéze všetkých umení. Späť k podstate. Snahu o tematickú spojitosť vidíme pri posledných albumoch, “Elegiac Cycle” a “Places”, ale ako sa hovorí, do tretice všetko dobré, v tomto prípade aj najlepšie. Sám Mehldau považuje “Highway Rider” za album, kde sa podarilo najlepšie spojiť motivickú prácu s tonálnou architektúrou, pričom tektonike celkového albumu bol dodaný sled napätia a uvolnenia.

Tu pre mňa nastáva akýsi paradox, ktorý som zažil na koncerte a potvrdzuje sa mi aj pri počúvaní platne. Prvky napätia (uvolnenia) dosahujeme vo vnútornej výstavbe najmä dvoma základnými spôsobmi, a to dynamikou a harmonickými postupmi. Dynamika “Highway Rider” nie je bohatá, čo bol jeden z dôvodov mojej nespokojnosti vo Viedni. Často spomínaný Beethoven napríklad vo svojich dielach nespočetne veľa krát používal subito piano (forte), čím dosahoval kedysi, a aj dnes, nevídanú živelnosť. Samozrejme, pre Mehldaua bola vždy typická istá melanchólia, ale vystavať dvojhodinový koncert na dynamickom stereotype považujem prinajmenšom za odvahu. Druhým faktorom podieľajúcim sa na mojej relatívnej nespokojnosti je ostinato, opäť typický prvok tohto amerického klaviristu. Ostinátne basové, harmonické a rytmické linky ma pri počúvaní privádzali k šablónovitosti. Miestami prekomponovaná a časom až monotónna forma mi tak paradoxne bránila v priamočiarom vnímaní hudby, ktorá okolo mňa plynula vyše dve hodiny, ale v konečnom dôsledku sa len nezaujímavo mihla a rýchlo sa vytratila.

Po jazzovej stránke je Mehldau nevídane všestranný hráč, ktorému nerobí problém zahrať čokoľvek, čo mnohokrát dokazoval a stále dokazuje so svojím triom. Aj v Konzerthause elegantne oscilovali medzi straight-ahead jazzom, swingom až bebopom, a to všetko s náznakmi sonorizmu či impresionizmu. Šialená kombinácia, hlavne keď si to spojíme v kompozičných intenciách klasickej hudby a ako čerešničku na torte primiešame komorný orchester. Všetko zabalené v široko prístupnej, popovo ladenej, forme. Preto nie je prekvapujúce, že Mehldau žne úspechy, návštevníci koncertov po celom svete tlieskajú a recenzenti sa predbiehajú v pozitívnych hodnoteniach.

Mne, ako poslucháčovi odchovanému (aj) na klasickej hudbe, pri Highway Rider stále niečo chýba, respektíve vadí (skrytý) eklekticizmus a radšej siahnem po starých klasikoch. Na druhej strane, táto hudba môže byť pre množstvo ľudí osviežujúcim prvkom dnešnej doby a možno nakoniec dovedie recipienta aj k Schubertovi či iným romantikom – od ktorých očividne a jasne čerpá inšpiráciu aj sám Mehldau. [Marián Kubačka]

[ctext]

Komentáre

  1. raveniuz hovorí:

    trochu nepresnosti a neznalosti.
    mehldauova plynula nemcina je dana tym, ze zije v berline. skladby radiohead hral mehldau este pred desiatimi rokmi v case cyklu art of the trio, a vobec nemam pocit, ze by to robil zo zistnych dovodov, myslim, ze nie je na to odkazany :)
    pridavok na zaver bol jazzovy standard my favourite things, ktory preslavil john coltrane. mehldau tym spravil po celom highway rider programe krasny obluk k tomu, odkial hudobne prameni.
    azda by stalo za to spomenut, ze joshua redman sam o sebe je top ligovy saxofonista, ktory by takuto salu vypredal sam bezproblemov vypredal (zaujimavostou je, ze mehldau uz bol clenom redmanovho kvartetu, a jeff ballard je momentalne bubenikom v oboch ich domovskych triach).
    nemal som pocit, ze by v hre mehldaua boli nejake stopy swingu, ci bopu, jasne ze odtial vychadza, ale urcite je jeho hra blizsia konceptu keith jarreta a jeho solovych projektov.
    takisto nie kazda polyrytmicka struktura nie je latinsko americky rytmus, ako si tu my casto myslime (to je ako povedat, ze kazde stiplave jedlo je madarske).
    tazko sa na highway rider pozerat optikou klasickeho kritika, bez znalosti jazzoveho backgroundu. mne osobne sa viac pacili veci v triu (a celkovo aj koncert v triu, ktory som videl pred par rokmi), ci solo, nez s orchetrom, aj ked hral podla mna krasne. celkovo mi ten koncept neprisiel nejak prevratny, ani presvedcivy. orchester je v mehldauovom pripade skor farebnou extenziou, pretoze to co orchester hral je obsiahnute v komplexnej klavirnej strukture, ktoru sam bravurne hra.
    mam pocit, ze pre mehldaua to je jedna z mnohych zastavok a najblizsiu dosku nahra v triu, solo, alebo nieco bizarne ako largo a pod.

    1. Marián Kubačka hovorí:

      Ja mám zasa pocit, že keď niekto vychádza zo swingu či bebopu, tak v tej hre to cítiť, aj keď možno nepatrne. Minimálne záblesky týchto smerov som tam počul. Na druhej strane, kto v jazze odtiaľ nevychádza, že? Priznávam, že z mojich riadkov to mohlo vyznieť, že hrali viac mainstream ako “jarrettovsky”, ale spomenul som to tam z jasného dôvodu, a to aby som oboznámil čitateľa, aký komplexný je Mehldau hráč. “Klasickú” optiku som vytiahol preto, lebo sám Mehldau v poslednom čase spomína viac Beethovena ako jazz, a celým svojim konceptom sa, dovolím si tvrdiť, preniesol viac na pole klasickej hudby. S tými polyrytmickými štruktúrami to bolo trefné, vďaka za koment =)