Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | October 22, 2017

Scroll to top

Top

Jevgenij Zamjatin – My

Jevgenij Zamjatin – My

| On 20, Nov 2010

Moji neznámi planetárni čitatelia, k vám prídeme, aby bol aj váš život tak božsky rozumný a presný ako náš. My, milióny, totiž žijeme ako jeden a preto sme ten najšťastnejší aritmetický priemer.

Tak píše D-503, staviteľ vesmírnej lode Integrál, vo svojich zápiskoch, ktoré plánuje na pokyn Jednotného štátu pretvoriť na ódu na počesť Jednotného štátu a Dobrodinca v jeho čele, a tak oblažiť racionálnym poznaním zaostalé kultúry, na ktoré by mohol Integrál pri svojej ceste naraziť. Všetky čísla Jednotného štátu k tomu vyzývajú Štátne noviny:

V mene Dobrodinca oznamujeme všetkým číslam Jednotného štátu: Každý je povinný, nakoľko mu sily stačia, skladať traktáty, básne, manifesty, ódy či iné skladby na krásu a veľkoleposť Jednotného štátu. Bude to prvý náklad, ktorý Integrál ponesie. Nech žije Jednotný štát, nech žijú čísla, nech žije Dobrodinec!

D-503 je perfektnou bunkou Jednotného štátu. Sám seba vníma ako My, slovo jednotlivec mu vôbec nič nehovorí; lodenicu, kde sa stavia Integrál, vníma ako nádherný strojový balet a tanec je pre neho krásny, pretože je to neslobodný pohyb v absolútnej estetickej podriadenosti, teda ideálnej neslobode, a sám rozpráva a vníma svet matematicky (tá žena na mňa pôsobila tak nepríjemne ako nerozložiteľný iracionálny člen, čo sa náhodou votrie do rovnice). Počas poobedňajšieho osobného voľna kráča s tisíckami ďalších čísel v rovnakých uniformách do taktov Pochodu jednotného štátu a nevie si ani predstaviť život neobstavaný Zelenou stenou a nezaodiaty číselným rúchom Časovej tabule.

Veľa neuveriteľných vecí som čítal a počul o časoch, keď ešte ľudia žili v slobodnom, to jest neorganizovanom, divom stave. No zo všetkého najneuveriteľnejšie mi vždy pripadalo toto: ako mohla vtedajšia – čo aj začiatočná – štátna moc pripustiť, aby ľudia žili bez niečoho podobného, ako je naša Tabuľa, bez povinných prechádzok, bez presnej regulácie prijímania potravy, aby vstávali a líhali, ako im vhupne do hlavy; niektorí historici dokonca tvrdia, že v tých časoch bývali ulice po nociach osvetlené a že po nich ľudia celú noc chodili alebo sa vozili.

Drobné defekty chodu dokonalého stroja Jednotného štátu strážia samozrejme bedlivým okom Strážcovia, ktorí sú ako tŕne ruže, ktoré chránia nežný štátny kvietok pred drsnými dotykmi. Inšpirácia sa považuje za záchvat neznámej formy epilepsie (veď pomocou hudbometra môže hocikto zložiť tri sonáty za hodinu), sny za mentálnu chorobu a fantáziu sa snažia liečiť operáciou.

Blíži sa však oslava Dňa jednohlasnosti, dňa každoročných volieb Dobrodinca, a D-503 stretne I-330, excentrickú ženu, ktorá sa v Starodávnom dome oblieka do žiarivých farieb a s chuťou popíja zakázaný likér. Jeho svet sa zrúti: nemôže spať, začne sa mu zdávať o tej divej, starodávnej krajine snov, a dokonca začne sám seba vnímať ako „Ja“.

Mučivá noc. Posteľ sa podo mnou dvíhala, klesala a zase sa dvíhala – plávala po sínusoide. Vsugerovával som si: „V noci musia čísla spať; je to ich povinnosť, taká povinnosť, ako pracovať vo dne. Pracovať vo dne sa musí. Nespať v noci je zločin…“ A predsa som nemohol, nemohol. Hyniem. Nie som schopný plniť si povinnosti voči Jednotnému štátu…

Vari sa celé to šialenstvo – láska, žiarlivosť – neodohráva iba v idiotských starých knižkách?

Keby som tak mal matku, ako mali ľudia v staroveku: vlastnú – to najmä – matku. A aby nevidela vo mne staviteľa Integrálu, nie číslo D-503, nie molekulu Jednotného štátu, ale prostý kúsok človeka…

A tak namiesto vyrovnanej a prísne matematickej básne na počesť Jednotného štátu vzniká zo zápiskov D-503 akýsi fantastický dobrodružný román. Celý príbeh je vystavaný ako akýsi denník zápiskov D-503, v ktorom spoznávame jeho pohľad na svet a mučivý prerod z uniformnej súčasti mnohobunkového štátu na jednotlivca – je to veľmi silné čítanie. Túto slávnu antiutópiu o totalitnej spoločnosti, ktorú ruský spisovateľ Jevgenij Zamjatin napísal ešte v roku 1921 (!), vydalo vydavateľstvo Európa v skvelom preklade Nadi Szabovej a tým spáchalo, aspoň pre mňa, jeden z najvýznamnejších vydavateľských počinov tohto roku.

Zaujímavé je, že sám Zamjatin pracoval ako staviteľ ľadoborcov pre Rusko. Po vydaní tohto svojho najslávnejšieho románu bol doma (aké prekvapenie) prenasledovaný a v roku 1931 požiadal listom Stalina o povolenie vysťahovať sa, ktoré za pomoci Maxima Gorkého aj dostal. Román My ovplyvnil množstvo autorov, medzi inými údajne aj Huxleyho, Vonneguta či Ayn Rand, ale predovšetkým Orwella, ktorého román 1984 má s My množstvo paralel, a sám Orwell napísal, že to bola jeho inšpirácia a 1984 začal písať približne osem mesiacov po tom, ako si prečítal My vo francúzskom preklade.

Orwellova recenzia na My.

Zajtra uvidím to nemenné, z roka na rok sa opakujúce, no zakaždým nanovo vzrušujúce divadlo: obrovskú čašu súhlasu a zbožne zdvihnuté ruky. Zajtra je deň každoročných volieb Dobrodinca. Zajtra opäť zveríme Dobrodincovi kľúče od skalopevnosti nášho šťastia. Samozrejme, nemá to nič spoločné s bezhlavými, neorganizovanými voľbami v staroveku, keď dokonca – smiešne čo len povedať – nebol známy ani len výsledok volieb. Budovať štát na nevypočítateľných náhodách, voslep – môže byť niečo absurdnejšie?