Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 18, 2017

Scroll to top

Top

Katarína Koščová: Ľudia mi veria už vo väčšej miere

Katarína Koščová: Ľudia mi veria už vo väčšej miere

| On 04, Nov 2010

Rozhovorov veľa nerobíme, ale na tento budem mať ešte dlho príjemné spomienky. Počas viac-menej nezáväznej debaty som nadobudol dojem, že máme na Slovensku osobu, ktorá ako jedna z mála dokázala odolať lákavej mamone. Zažila vrchol šoubiznisu, ale neskôr pochopila, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Zatiahla ručnú brzdu, lebo to bola pre ňu otázka vnútorného prežitia. O neveľmi vydarených obdobiach hovorila otvorene, o súčasnom pôsobení sa vyjadrovala opatrne a skromne. Rozhovor s Katarínou Koščovou vznikol po jej vystúpení na Bratislavských jazzových dňoch.

Ako sa hralo na našom najväčšom jazzovom festivale?

Hralo sa dobre, aj keď som mala pred týmto vystúpením stres, lebo to bola v podstate taká prvá šanca ukázať sa publiku, ktoré nás vôbec nepozná a ktoré by si nás možno ani nevypočulo, lebo si ma dali v škatuľke niekde inde. Takže pre mňa to bola veľká zodpovednosť. Po tých prvých tónoch to väčšinou opadne a keď vidím, že chalanom je na pódiu dobre, uvoľním sa aj ja.

Mali ste aj rešpekt?

Hej, obrovský… Veľmi som sa tešila, ale zároveň bol aj trošku stres a rešpekt, že ide o takýto veľký festival. Ale som obzvlášť vďačná za túto možnosť.

Množstvo ľudí bolo prekvapených z faktu, že vystúpite práve na jazzovom festivale. Vedeli ste si to nejako vnútorne odôvodniť? Hráte jazz?

Ja si nemyslím, že hráme jazz v pravom slova zmysle. Ortodoxní jazzmani povedia, že to v žiadnom prípade jazz nie je. Chalani z kapely hovoria, že to je taký pop-jazz s prvkami šansónu, latino, folku. Nemáme vyslovene jednotný štýl. Skôr si myslím, že jemne zabŕdame do tých štýlov, ktoré sú príbuzné jazzu. Zvyknem hovoriť, že sú to pesničky. Fakt neviem, aký jednotný štýl tomu dať, akú škatuľku a myslím si, že ani netreba.

Kde ste našli takých vynikajúcich hudobníkov? Bolo vidieť, že Vás na pódiu naozaj potiahli.

Našla som ich v Prešove :). Fungujeme spolu už dva a pol roka, možno tri. Musím povedať, že som hrala s niekoľkými zostavami, s rôznymi obmenami, ale terajšia zostava mi vyhovuje najviac. Po ľudskej stránke aj po tej hudobnej. Cítime podobne, spolu dokážeme tvoriť pesničky, prosto si sedíme úplne vo všetkých týchto smeroch. Ja by som nedokázala hrať s nejakým najlepším špičkovým hudobníkom na Slovensku, pokiaľ by mi ľudsky nesadol. To je pre mňa strašne dôležité.

Ako prijímajú ľudia na Slovensku Katku Koščovú, víťazku SuperStar, ktorá spieva šansón, pop-jazz, folk?

Myslím, že tieto veci mi ľudia oveľa viac veria. Tak, ako sme si s kapelou povedali, že ideme robiť veci, ako ich máme v sebe, aby sme boli konečne spokojní, aby sme verili tomu, čo robíme – tak mám pocit, že nám uverili prosto aj ľudia. Publikum zrazu pri nás ožilo, príde mi skutočnejšie a mám pocit, že asi aj my im prídeme skutočnejší. Pesničkám, ktoré sme robili predtým, sme moc neverili a tým pádom tomu nemohli uveriť ani ľudia, ktorým sme to ponúkali. Teraz ide viac o symbiózu medzi publikom a kapelou.

Z doterajších pár minút som získal dojem, že sa snažíte robiť naozaj to, čo chcete. Prečo ste kedysi hrávali pesničky, ktorým ste neverili?

Neviem… Ja som bola ten typ, kam ma posadili, tam som sedela. Kam ma postavili, tam som stála :). Po víťazstve v Superstar som mala dva mesiace na to, aby som spravila album a nevedela som presne s určitosťou, čo by som chcela. Vtedy sa okolo vás zhrnie strašne veľa ľudí, ktorí vám hovoria, toto bude super, toto sa bude ľudom páčiť, to sa predá, to bude výborné… A človek tomu tak nejak podľahne.

Zviezli ste sa na prvej vlne.

Áno.

Čo druhý album? Bol to posun?

Myslím, že druhý album bol určite posun, už len v tom, že som začala autorsky participovať. A kvalitatívne bol o dosť vyššie ako ten prvý. Robili sme na ňom s kapelou, všetci spolu. Boli sme doma v Prešove a mali sme aj viac času. Akurát som sa zasa nechala trošku ovplyvniť tým, čo chcela v tej dobe kapela, ktorú ťahalo viac do popu. Avšak na druhom albume bola napríklad pieseň “V tráve” alebo “Dymová”…

Náznaky smerovania.

Áno, ale ja si za druhým albumom stojím, bol to dobrý popový album. Akurát si myslím, že tieto pesničky mi až tak veľmi nesedia. Nevidím v nich priestor, aby som sa s nimi mohla pohrať. Alebo mi nesadli občas rozsahovo, čo je trošku paradoxné, keďže som si väčšinu piesní spravila sama. V každom prípade, pri druhom albume sme urobili dobrú robotu. No a pri treťom som si bez kompromisov povedala, že ideme robiť to, čo robiť chceme. Nezaujímalo nás, či nejaký hit bude, alebo nebude. Či to budú hrať rádiá, alebo nie. Išlo o to, aby sme hrali, aby sme tvorili a aby sme sa posúvali niekam ďalej.

Z médií som zachytil, že ste nedávno vystúpili aj v Nemecku a ľudia Vás prijali s nadšením.

Mali sme v lete jeden koncert (v rámci festivalu Bardentreffen v nemeckom Norimbergu, pozn. redaktora) a bola som veľmi prekvapená. Ľudia nemohli vôbec rozumieť tomu, čo spievam. Síce som ich pred pesničkou v angličtine uviedla do deja, ale v skutočnosti nemohli postrehnúť všetky nuansy, ktoré slovenčina pozná a ponúka. Na Slovensku som nič podobné nezažila – tá ruina kostola bola úplne plná, diváci boli fantastickí, vytlieskali si dva prídavky a dokonca, čo som bola úplne prekvapená, sa nejaké slečny vpredu po uspávanke rozplakali (Katarína Koščová vydala spolu Martinom Husovským a Veronikou Husovskou album “Uspávanky”, pozn. redaktora). Ľudia nemohli rozumieť, nepoznali ma, prišli sme s úplne čistým štítom a oni to vzali.

Spýtam sa teraz trocha z iného konca. Akým spôsobom sa staráte o spev, máte napríklad hlasového pedagóga?

No práve, v tomto som strašný lajdák. Chodila som na hodiny spevu ešte pred Superstar, ale to boli hodiny klasického spevu. Nebola to opera, ale v podstate išlo o také klasické cvičenia. Mala som aj dve hodiny spevu u Andyho Beleja (jazzový spevák z Prešova, pozn. redaktora) a potom sa mi tak nejak prestalo chcieť. Pravda je taká, že musím začať niečo robiť, lebo to, čo robím teraz, je absolútne intuitívne. Občas si doma niečo zanôtim a poviem si, že by to mohlo byť fajn. Zvyknem sa ale dosť opakovať, čo je občas citeľné na našich koncertoch. Aj moje improvizácie sú v podstate absolútne intuitívne.

Konkrétne z improvizácii som na koncerte cítil aj akýsi rešpekt.

Neviem, čo si ešte môžem dovoliť. Musím sa naučiť trošku riešiť nástroj a začať sa orientovať v tóninách. Problém necítim ani tak na hlasivkách, že by ma neposlúchali, skôr vnímam svoje limity.

Nestáva sa Vám tiež, že máte predstavu, ale neviete ju sprostredkovať? Vzhľadom k technickým možnostiam.

Mne sa skôr stáva, že mám predstavu a bojím sa ju ďalej posunúť. Občas sa stane niečo, na čo mi Dano (klavirista v kapele, pozn. redaktora) povie, že to bolo super, ale keď to skúsim zopakovať, už to zrazu nejde. Tým, že nie som nejako technicky zdatná, je moja predstava tiež do istej miery obmedzená.

Viete, aké bude Vaše ďalšie smerovanie? Nechceli by ste sa ťahať napríklad viac k jazzu?

Chcela by som sa hlavne ťahať takým smerom, kde nás to bude baviť a kde sa nám to bude páčiť. Myslím, že ostaneme pri jazze, teraz neprejdeme k metalu :). Aj projekt, ktorý chystáme najbližšie, by mal byť možno ešte jazzovejší ako naposledy. Na druhej strane, mám chuť urobiť aj niečo pesničkárske. Veľmi ma baví šansón, bavia ma pesničkári a mám rada, keď sa prepojí dobrý text s hudbou, keď to je pol na pol. Mám pocit, že na Slovensku texty pokuľhávajú. Ľudia si povedia, že melódia je vždy dôležitejšia, lebo zaujme na prvé počutie. Text je ale neoddeliteľnou súčasťou piesne.

Ja mávam niekedy aj dojem, akoby sa u nás text ani nevedel správnym spôsobom posúdiť.

Neviem, či niekedy chýba nejaká sebareflexia alebo reflexia vo všeobecnosti. Problém vidím v tom, že publikum je ochotné prijať takéto texty.

Publikum vychovávajú kapely, takže sme v začarovanom kruhu.

Hej, ale ja si vyberám. Viem, že sú kapely, ktoré počúvať nikdy nebudem aj práve preto, lebo ma napríklad urážajú textami. Teraz nehovorím konkrétne o melódiách či aranžmánoch. Keď ma vyslovene vytočí text, nepotrebujem to počúvať. Oveľa radšej si zapnem Zuzanu Navarovú, Nohavicu, Hanu Hegerovú alebo Dana Bártu, ktorý úplne neuveriteľným spôsobom spojil jazz a text. Nerozumiem, ako sa mu toto podarilo, ale je to úplne šialené a nádherné. Takže pre mňa je dôležité práve toto nejakým spôsobom prepájať. Robím to ale tiež intuitívne, nikdy som sa neučila, akým spôsobom písať.

Ako víťazka Superstar ste sa po čase postavili na vlastné nohy a pokračovali svojou cestou. Je na Slovensku ťažké, urobiť rozhodnutie vydať sa zo sveta šoubiznisu do úzadia?

Neviem, či to bolo ťažké. Pre mňa to bola otázka vyslovene asi prežitia. Bola som strašne nespokojná, nešťastná, stratená, nevedela som, čo robím. Potrebovala som sa upokojiť, nájsť si stabilné body a toho sa pridŕžať. Takže to bola pre mňa absolútne prirodzená cesta. Prišlo mi divné, že vystúpim na nejakej firemnej akcii, zaspievam tri pesničky na half-playback za strašne veľa peňazí a idem domov. Pričom ľuďom bolo úplne jedno, čo urobíme. Mne to prišlo, že toto nie je muzika. Dnes už nejdem hrať bez kapely, to je moja podmienka. Vždy ide minimálne jeden hudobník so mnou a takto to funguje už vyše štyroch rokov.

Išli ste za tým, čo ste cítili, aj keď to bolo proti prúdu.

Ja som sa takto na to nepozerala. Potrebovala som robiť to, čo ma baví a potrebovala som najmä istotu. Som človek, ktorý potrebuje istoty, mať okolo seba kamarátov, rodinu. Takže som z Bratislavy po roku a pol odišla domov a myslím si, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré som vôbec kedy urobila.

Všetci sa ma pýtajú, čo robíme dnes a kde som sa stratila. Paradoxne, dnes hráme o dosť viac ako predtým. Vtedy to boli firemné akcie, rôzne jarmoky, dnes sú to skôr kluby. Sú to naše koncerty, kde odohráme plný koncert pre ľudí, ktorí to chcú počúvať. Občas sa samozrejme stane, že sa to nestretne s pochopením, napríklad zahráme v nejakom klube, kde ľudia prídu a očakávajú niečo iné. Ale už sa to stáva čím ďalej tým menej a mám pocit, že si začíname trošku aj profilovať publikum. Ľudia začínajú chápať, že nehrám hity zo Superstar a je to skôr muzika, ktorú treba viac počúvať. Pred nami je ešte dlhá cesta, ale myslím si, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie. Mnohí sa ma pýtali, či to nie je ťažšie. Ja mám práve pocit, že to je oveľa ľahšie. Keď sme začali robiť veci naozaj pravdivo, tak sa to prosto otočilo a ako keby sa nám to vracia naspäť.

Takže vnímate ten súvis akéhosi vnútorného pokoja s hudbou, ktorú hráte.

Určite.

Aj kvalitatívne.

Ja si myslím, že áno. Myslím, že to spolu všetko súvisí. Dúfam :).

Rozhovor bol autorizovaný, Katarína Koščová v prepise nič nezmenila.

Katarína Koščová je slovenská speváčka a víťazka prvej série Superstar z roku 2005. Na svojom konte má tri oficiálne albumy, Ešte sa nepoznáme (2005), Naboso (2006) a Nebotrasenie (2009). V súčasnosti sa venuje aktívnemu koncertovaniu a inklinuje k žánrom, ako jazz, folk a šansón. Vystúpila na Bratislavských jazzových dňoch 2010.

[ctext] [c titulka="Marián Kubačka" foto="David Suchar"]