Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 15, 2017

Scroll to top

Top

Drotár zhrdzavených duší

Drotár zhrdzavených duší

| On 30, Okt 2010

V rámci Senickej divadelnej horúčky zavítalo do Senice aj Ochotnícke divadlo Opatová. Na javisko priniesli pomerne vážnu tému, ktorá zachytáva život miestneho kňaza Štefana Hlaváča. Sledujeme jeho osobné radosti i starosti, no do popredia sa kladie hlavne zásah štátnej moci a praktiky minulého režimu voči jednotlivcovi. Prečo sa autori rozhodli preniesť na divadelné dosky práve túto tému? Súvisí to nejako s dvadsiatym výročím Nežnej revolúcie alebo tu pôsobili iné impulzy? Režisér Ondrej Odokienko:

„Na to by vedel odpovedať skôr scenárista pán Vančo, ale predpokladám, že určitú rolu to zohralo. Nežná revolúcia je už v odstupe a toto bolo akési hodnotenie tohto obdobia. Podľa mňa je to ale predovšetkým v tom, že pán Hlaváč pôsobil v Opatovej a Opatová chcela niečím zaujať predovšetkým svojho diváka. Svedčí o tom aj premiéra, ktorá bola v ten deň dvakrát vypredaná.“

Hra osloví skôr dospelého diváka (o čom svedčí aj zloženie publika). Aj keď má téma čo povedať i mladším ročníkom, minimum akcie a dôraz na retrospektívny opis ťažkého života zaujme najmä tých, ktorí spomínanú dobu aspoň v náznakoch zažili. Inscenácia je inšpirovaná autobiografiou „Po priamych cestách“ od Štefana Hlaváča. Do akej miery sa to, čo vidíme na javisku zhoduje s realitou? Slúžila kniha len ako oporný bod alebo sa použila komplexnejšia nadväznosť? Režisér vysvetľuje:

Scenár sa do značnej miery snažil vychádzať z autobiografie. Po úpravách sme sa rozhodli trochu upustiť od vernej autobiografie a skôr sa snažiť o akýsi jednoliaty dojem na diváka. Chceli sme pretlmočiť utrpenie kňaza, upozorniť na ad absurdum toho, čo musel zažiť. Snažili sme sa o to, aby v inscenácii nebolo prílišné zaťaženie na autobiografické fakty, niečo sme vynechali, taktiež časové osi nesedia až tak úplne.“

Pohyb po javisku nebol rovnovážne vyvážený, väčšina príbehu sa odohráva na jeho okrajoch. Akoby sa jednotlivé životné obrazy fixovali na určitú plochu. Študentský život je situovaný v strede javiska, vypočúvanie prevažne na ľavú stranu, dospelý Hlaváč spomína na život v pravej časti…  Scéna je minimalistická, dominantným prvkom je veľký kríž. Ostatné rekvizity sa podľa potreby pre konkrétny výstup prinesú. Vyjadrila sa scénografka Hana Fodorová:

„Pri tvorbe scény sme vychádzali z hlavnej tematiky – hra je o kňazovi a sakrálny námet je zastúpený práve len krížom. Scenár aj celý kontext bol robený schematicky a ako sa vraví – menej je niekedy viac… V súbore bola tendencia použiť vlastné kulisy, tie by však pôsobili nekompaktne, preto sme tieto prvky museli eliminovať. Myslím si, že kríž vystihuje podstatu, o ktorú v hre ide.“

Po počiatočných vlažných hereckých výkonoch, akoby na „pol plynu“, sa postupne herci vo svojich divadelných úlohách udomácnili a ich prejav bol presvedčivý. Osobitne by som vyzdvihol výkon Mareka Pleška, ktorý sa výborne vžil do úlohy nekompromisného vyšetrovateľa a zobrazoval tak jedinú negatívnu postavu v inscenácii. Hlavného hrdinu stvárňujú dvaja herci. Postava staršieho Hlaváča pôsobí vyrovnane, pokojne a má prevažne naratívny charakter – pre poslucháčov na javisku i v hľadisku spomína a rozpráva o svojej minulosti. Divák však sleduje aj jeho študentské alter ego – mladé a životom neskúsené. Aj keď tieto dve postavy delí v príbehu niekoľko desiatok rokov, herci Peter Liška a Matej Hricko vyzerali vekom približne rovnako. Napriek takýmto malým nedostatkom a chybičkám je potrebné uvedomiť si, že súbor z Opatovej je ochotníckym divadlom, a preto nemá pri svojej tvorbe také možnosti ako veľké profesionálne divadlá. Týka sa to nielen financií, ale aj personálneho zabezpečenia. Ondrej Odokienko spomína:

Keď som v pozícii režiséra do súboru prišiel, nastala vtipná situácia – herci mali medzi sebou už jednotlivé úlohy rozdelené. Hneď som vedel, že takto to nepôjde! Videl som určité talenty, napríklad jeden herec sa mi hodil do úlohy eštebáka. Bol tu však osobnostný problém zahrať ho, pretože mal na tento režim veľmi živé spomienky a mal zo spomínanej úlohy negatívny pocit. Bohužiaľ sa mi nie vždy podarilo vybrať obsadenie, aké som chcel. Nových hercov som ale nehľadal, pracoval som s tými, ktorí boli k dispozícii…“

Primárnym cieľom divadelníkov z Opatovej nebol komerčný úspech, ale určité vzdanie pocty miestnemu kňazovi. Vďaka tomu divák uvidí citlivo uchopený príbeh, ktorý nabáda k zamysleniu sa nad dobou, nie tak vzdialenou.

Stanislav Vančo: Drotár zhrdzavených duší. Produkcia: Ľubica Lišková, javisková technika: Peter Monček, výtvarná spolupráca: Hana Fodorová, Barbora Kotryová, réžia: Ondrej Odokienko. Hrajú: Peter Liška, Branislav Ševčík, Marek Pleško, Matej Hricko, Lýdia Lišková, Katarína Čačková, Marta Hromádková, Ondrej Ďuriš, František Hricko, Jozef Liška, Benjamín Olas.