Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 18, 2017

Scroll to top

Top

Richard Müller – Už

Richard Müller – Už

| On 28, Sep 2010

Richard Müller (*1961) to opäť dokázal. Po avizovanom ukončení kariéry vydal v máji 2010 svoj jedenásty sólový štúdiový album. Prvý singel bol predstavený počas Česko-Slovenskej Supertar, čím dokázal, že do starého železa ešte nepatrí a stále sa vie pohybovať vo vodách šoubiznisu (50% šou, 50% biznis?). Müller sa na slovenskej hudobnej scéne drží prakticky od roku 1984, kedy založil Banket (debut v roku 1986). Neustále mám dojem, že počas svojho behu životom a hudobnou kariérou využíva svoje skúsenosti novinára (v mladosti, počas štúdia, urobil rozhovory s menami ako Jíři Stivín, Sonny Rollins) a rozumne dávkuje svoje excesy či prešľapy. Polemizovať o tom, čo bolo a čo nebolo plánované nemá zmysel (depresiám a drogám ťažko rozkážeš), ale faktom je, že jeho popularita neklesá, ba dalo by sa hovoriť o momentálnom vrchole. Jeho vystúpenia na festivaloch (nie vždy vydarené), ktoré zožali v poslednej dobe veľký úspech, nás v tom utvrdzujú.

Elektronika mu nie je až taká cudzia, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Jednak to do istej miery dokazoval už na svojich albumoch s Banketom, ale hlavne na projekte Baal (1995), čo bola scénická kompozícia pre divadelný muzikál. Svoju sólo kariéru začal v spolupráci s poprednými hudobníkmi a už na 33-ke nahrával s Jarom Filipom, Oskarom Rózsom, Martinom Valihorom, Henry Tóthom a inými. Hráči determinovali celkový zvuk a Müller sa stal synonymom pre kvalitné inštrumentálne výkony, keďže sa vždy vedel obklopiť erudovanými muzikantmi. Vzhľadom na tieto okolnosti priniesol na našu populárnu scénu albumy, ako L.S.D. (1996), Nočná optika (1998), Koniec sveta (1999), Müllenium Live (1999), 01 (2001), ktoré si zachovávali vysoký štandard a značne podobný zvuk. Pre mnohé generácie niečo, čo definovalo pojem “inteligentný pop”.

Amerika, (Monogamný vzťah – 2004 a 44 – 2005), priniesla surovší zvuk a menej rádiových hitov. Na druhej strane sa podarilo vybehnúť zo zaužívaných stereotypných koľají a vznikli svieže albumy, ktoré v porovnaní so staršími v žiadnom prípade neklesli na kvalite (pre mňa asi najlepšie, čo kedy nahral). Album Už vznikol v Creative Music House, v štúdiu, kde sa produkujú hity, ako Búrka (M. Čírová), Keď to nejde (Z. Predná) a iné. Už tento fakt determinoval veľa a dal by sa dopredu predpovedať celkový zvuk alebo štýl pesničiek. Poďme sa na to pozrieť detailne.

V mnohých piesňach cítiť veľký potenciál (Sviečky, Za horúca), ktorý je ale potláčaný výberom producentov a celkovým prístupom k nahrávaniu. Práve pre fanúšikov, ktorí boli zvyknutí na “živšie” albumy, bude tento fakt ťažká rana. Na druhej strane, nie je problém nájsť typické prvky, ktoré sa vyskytujú aj na starších Müllerovych albumoch, takže o strate osobnosti sa nedá v žiadnom prípade hovoriť. Nájdeme známy charizmatický Rišov hlas, vydarené texty – miestami “Müllerovsky” priamočiare, aj keď nie tak otvorené ako v minulosti (tentoraz prispel aj Vlado Krausz), ktoré sa predstavujú v novom šate elektroniky. Nebudem analyzovať každý track, ale za zmienku stojí, že jedna z najsilnejších piesní na albume (Čiara) vychádza z tradičného aranžmánu jednoduchej gitary (viď. aj album 01 – Spočítaj ma a i.), pričom elektronika bola eliminovaná na minimum.

Nie je mi jasná pozícia, do ktorej sa Müller s týmto albumom dostal. Na “staré” kolená sa zvukom zaradil medzi mladé hviezdy a snaží sa takto omladnúť? Omrzelo ho doterajšie smerovanie a chcel vyskúšať niečo nové? Potreboval barličku po rokoch zdravotných problémov? Možno, ale treba si uvedomiť, že to “Müllerovo nové” je v širšom kontexte niečo, čo produkuje Creative Music House vo veľkom množstve a ja osobne začínam byť na to alergický. Chyba celého albumu je preto jednoduchá. Ak sa jeho staré platne vymykali doterajšiemu priemeru (niektoré viac, niektoré menej), tak s Už zapadol hlboko do bahna našej pop-music. A to je vec, ktorá sa podľa mňa k nemu nehodí, lebo on sám je živým príkladom, že keď človek chce, vie preraziť aj inak ako “moderným” zvukom od CMH. Album nie je v konečnom dôsledku zlý a svoje publikum si nájde. Škoda len, že hudobne nie je moc o čom rozmýšľať.

Ja som kedysi mával silné inšpiratívne obdobie, kedy som napísal šesťdesiat textov a nevedel som, čo s tým. Vybral som náhodne desať z nich a zaniesol Jarovi (Jaro Filip, pozn. autora) a on zareagoval ako dieťa. Skoro mu vyhŕkli slzy a opýtal sa ma, kde mám ďalších päťdesiat. (…) Nasledujúce dva alebo tri mesiace sme sa stretávali u neho pri klavíri a Jaro mi vždy zahral jednu až tri nové piesne. Odpad bol nulový, všetky skončili na albumoch… (Richard Müller pre rozhovor musicserver.cz)

[ctext] [c foto="muller.sk"]