Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | February 21, 2018

Scroll to top

Top

Pavel Juráček – Postava k podpírání

Pavel Juráček – Postava k podpírání

| On 24, Sep 2010

Outsiderstvo ako fenomén súčasnosti či trest za omyly z minulosti

Minulý mesiac, v rámci Európskeho dňa židovskej kultúry, sme si pripomenuli aj jedného z najvýznamnejších prozaikov svetovej literatúry 20. storočia, spisovateľa židovského pôvodu a rodáka z Prahy – Franza Kafku. Autor píšuci po nemecky sa preslávil románmi Proces, Zámok alebo poviedkou Premena. V kontexte kafkovských motívov vytvoril režisér Pavel Jiráček spoločne s Janom Schmidtom bizarnú scénu 38-minútového filmu s minimom dialógov – Postava k podpírání (1963).

Prestrihy sôch pod trámom so scénou jednotného pochodu detí za sprievodu potlesku sem a vojakov tam, štipľavo stupňujúce rýchle tempo tlieskania ľudí a vykročenie mužskej postavy zo smútočného sprievodu smerom k divákovi, nie sú jediné absurdne pospájané zábery, ktorým k výrazu groteskného zladenia dopomáha tón trúbky, hoboja a dychových nástrojov. Prvý odkaz na Kafku je odklon a vybočenie Honzíka z pohrebného sprievodu. Snahe inakosti hlavného predstaviteľa zodpovedá biely oblek ako symbol vymedzenia sa na okraj spoločnosti. Iným (celkovým) typom vymedzenia existencie jedinca je vo filme spracovaný symbolmi vtedajších dobových transparentov (Republice více uhlí, Náš lid bude…) opierajúcich sa o steny tmavej pivničnej chodby. Hromadnosť ľudskej masy zachytená na kusoch plátna či papiera je dehonestujúca. Paradoxne transparenty sú znakom nesúhlasu, manifestácie občanov, ktorí takto vyjadrujú svoju nespokojnosť, nesúhlas.

Leitmotívom krátkeho filmu je ustavičné hľadanie Kiliána. Avšak režisér „nenakŕmi“ recipienta ani priamym nájdením Kiliána, ani odpoveďou na existenčné otázky, ktoré sú v tomto prípade čiernobielym výkrikom človeka nenachádzajúceho samého seba a oporu. V točiacom sa prúde „mainstreamového“ davu ľudí používajúceho všedné slová bez citového zafarbenia a bez štipky náklonnosti k sebe, explicitne vyjadrujú režiséri nepochopenie a neporozumenie. Ostré realistické a autentické zábery kamery striedajú snové výjavy.

Zreteľná absurdnosť spočíva už v názve inštitucionalizovanej požičovne mačiek. Tak ako došlo k substitúcii hlavného hrdinu Gregora za chrobáka v diele Premena, tak požičovňu si vieme predstaviť akúkoľvek len nie vypožičiavajúcu živé tvory. Nepremyslené a bezcieľne požičanie si mačky má ďalší dopad na klimaxovú osamelosť a opustenosť jednotlivca. Zbytočnosť otázky ženy za pultom, akú mačku si pán želá (keď mu aj tak donesie inú) je „v súlade“ s otázkami slušnosti a etikety dejúcich sa v spoločnosti z morálnych dôvodov, nie zo záujmu. Kontrast preukázania totožnosti hlavnej postavy v protiklade s anonymitou davu. Náhle zmiznutie požičovne, o ktorej nevie ani jeden obyvateľ na pražskej ošarpanej ulici, resp. vedieť ani nechce. Na oko odľahčujúca ľahká spievaná pieseň z rádia ironizuje životnú situáciu. Kafkovym hrdinom zmietaným stratenosťou je tu Honzík, ktorý si musí hneď nasledujúci deň pomôcť sám pri hľadaní nezmyselne zmiznutej požičovne mačiek. Žiadne zrno piesku nepustí a chce mačku vrátiť zo strachu navyšujúceho sa dlhu, ktorý nemôže zastaviť. Komicko-smiešne pôsobí na diváka zistenie, že po otvorení konzervy na zviera čaká istá potrava, myš. Nehrá sa tu mačka s myšou, ale mačka s Honzíkom v rovine faloše a podlízavosti.

Krivoľakými uličkami života sa Honzík dostáva na cestu bezvýchodiskovosti. Vo filmovom spracovaní si je sama hlavná postava katom. Nevedieť odpovedať na elementárnu otázku, prečo si mačku požičal, je jeho jasnou prehrou v procese. Víťazstvo mlčiacej obžaloby je ako víťazstvo prispôsobivosti spoločnosti. Malosť človeka oproti monumentálnosti knižničných regálov verzus spoločnosť podliehajúca kánonu prispôsobivosti na mieste vypočúvania.

V mieste Kafkovho životného labyrintu sa zdá, že z tmy a samoty nás vyslobodí tabuľka s menom hľadajúcej osoby na dverách. Pokus uniknúť z ťaživej atmosféry… Na prekvapenie však z otvoreného okna „vykúka“ iba múr z tehál. Tikot hodín umocňuje mučivý a trýznivý pocit neschopnosti konať. Aby bol Kafkov labyrint úplný, nesmie chýbať smerom zhora nadol hypnotickým, monotónnym zostupovaním zo schodov muž nesúci sprchu na ramene. Krok po kroku zanecháva v duši stopu.

Osamotenosť jednotlivca poňali režiséri odkrývaním záverečnej scény, kde je Honzík majiteľom požičanej mačky a sám ďalej pátra po Kiliánovi. Za stolom sediaci človek nikoho s takým menom nepozná a odchádza s čiernou mačkou v ruke. Čierna mačka je zobrazenie odsúdenia na samotu, ktorému sa nevyhne nielen Honzík, ale každý z nás, pretože v našom svete sme sami a svoje pocity prežívame individuálne. Pocit neustáleho hľadania, bezvýchodiskovosti, samoty, opustenosti nám počas deja pripravujú dlhé šedé chodby a vyzváňanie telefónu v prázdnej miestnosti.

[ctext] [c titulka="FDB" foto="FDB"]

Komentáre

  1. Martin hovorí:

    Juráčka som objavil nedávno, cez jeho literárnu tvorbu, jeho denníky. Výnimočný zjav na komunistickej československej filmovej scéne. Odporúčam pozrieť si jeho druhý a zároveň i posledný autorský snímok Případ pro začínajícího kata (r.1969).