Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 16, 2017

Scroll to top

Top

Marius von Mayenburg – Ksicht

Marius von Mayenburg – Ksicht

| On 18, Sep 2010

Úsporný, ale poctivý (k)Ksicht

Úlohou dramaturgie prvej reprezentačnej scény nie je len prinášať na javisko osvedčené ,,klasické“ tituly, ktoré by mal režisér ,,zaobaliť“ do nového aktuálneho šatu, ale zároveň je jej základnou prioritou aj krok s dobou a najsúčasnejšími trendmi svetových javísk. Dramaturgia Slovenského národného divadla vykročila tým najsprávnejším krokom a siahla po jednom z najčerstvejších, ale zato už svetovými javiskami overeným titulom Ksicht od súčasného nemeckého dramatika Marius von Mayenbruga.

Mayenbrug momentálne patrí s hŕstkou ďalších dramatikov medzi súčasnú svetovú špičku a jeho hry pravidelne inscenujú súbory po celom svete. Doteraz príliš konvenčnej dramaturgii SND je potrebné kvitovať výber Ksichtu, pretože je to v kontextoch dramaturgie, réžie a predovšetkým herectva v SND osobitý experiment. Pravidelnému divákovi nemusí byť hra ani jej prvé slovenské naštudovanie ,,po chuti“, ale tak to už býva so súčasnými titulmi, ktorých kvalitu posúdi až zub času.

SND oslovilo mladú, ale už pomaly etablujúcu sa režisérku Soňu Ferancovú, ktorá v minulosti v Štúdiu SND inscenovala hru Ivety Horváthovej, Fetišistky. Fetišistky – taktiež súčasná hra a dokonca slovenského pôvodu, musím ale zvýrazniť, že tentokrát mala režisérka možnosť pracovať s osobitejším, prepracovanejším a celkovo kvalitnejším textom. Aj keď možno Mayenburgovmu Ksichtu vyčítať, že je to typ modelovej drámy a pozornejší divák presne odčíta čo ho čaká v závere a určite ho samoľúbe finále inscenácie neprekvapí.

Ksicht pojednáva, ako už názov hry naznačuje, o tvári – o funkcii tváre v súčasnom prekomercionalizovanom svete plného ľudského egocentrizmu a pracovného karierizmu. Hra nastoľuje otázku, či v súčasnosti môže kvalitný tovar predať nekvalitná tvár? Hlavný hrdina Antol má neúmerne znetvorenú tvár, ktorú si on sám neuvedomuje, ale jeho kolegovia áno. Aj keď to mlčky trpia. Jediný, kto môže zniesť priamy pohľad do jeho očí (aspoň do toho ľavého, ako sám Antol v texte spomína) je jeho manželka Fanny. Zvyšok osôb, s ktorými sa pravidelne stretáva, reprezentujú Antolov šéf Šefčík a kolega Karlík riadiaci sa jednoduchým pravidlom, že pekná tvár predá všetko. Preto talentovaný a pracovitý Antol je donútený k chirurgickému zákroku, ktorý mu zmení život o 360 stupňov a na jeho ksicht začne fungovať opačný obchodný princíp – predá všetko a nakoniec aj seba samého. Téma hry nám teda ponúka otázky o ľudskej hodnote, vnútornej aj povrchovej kráse a o túžbe dostať sa do vyšších spoločenských, obchodných a ľudských sfér.

Režisérka, scénou Evy Rácovej, obmedzila priestor deja, ktorý sa odohráva v rôznych interiéroch a exteriéroch. Herci sú po celú dobu inscenácie doslova hermeticky uzavretí v bielom priereze, ktoré pripomína laboratórium a svoje postavy rozlišujú len jednoduchým kostýmovým a hereckým výrazom. Na vytvorenie potrebných priestorov im stačia jednoduché stoličky, na ktoré si sadnú, keď dohrajú svoj part a z nich nezainteresovane sledujú dianie na javisku. Priestor diferencuje len farebné nasvietenie zadných bielych plôch. Jemný odtieň ružovej charakterizuje rodinnú pohodu a ľudskú jednoduchosť Atnolovej domácnosti, kanceláriu charakterizuje zelená, gýčová ružová priestory, v ktorých žije sexuálne chtivá stará dáma Fanny a chirurgickú ordináciu sterilne belasý odtieň. Svetlo zároveň funguje na sústredenie a jasné zobrazenie a zvýraznenie akcie na javisku. Napríklad svetelný kužeľ pri operácii Antola alebo štvorcový štich na zvýraznenie výťahu, ktorým sa chce Antol vyviesť na najvyššie poschodie mrakodrapu, aby spáchal samovraždu. Touto výtvarnou striedmosťou režisérka pridala dôraz na hereckú akciu a zástoj štyroch predstaviteľov, z ktorých traja (okrem Antola Tomáša Maštalíra) stvárnili niekoľko postáv. Herci si na diferenciáciu postáv na tvár nenasadili masky, ich rozdielnosť spočívala v štylizácii hereckého výrazu. Aj Antolov nevzhľadný ksicht je ten istý aj pred aj po operácii. Pocit ohavnosti alebo krásy vychádza len z ich vnútorného presvedčenia.

Samotný text režisérka pochopila a následne inscenovala prevažne v komediálnej rovine. Mnohé repliky pôsobia komicky – groteskným dojmom, čo odľahčuje dej aj jednotlivé situácie. Možno by bol prijateľnejší kontrast medzi komickými a dramatickými scénami, aby si divák uvedomil vážnosť otázok položených v hre. Vďaka uľahčeniu témy komikou by mohla inscenácia neprávom pre niekoho vyznievať ako serióznejšia komédia, ktorou hra ani samotná inscenácia nie je a pravdepodobne ani nechce byť. Odľahčením toku inscenácie bol aj režisérkin výber hudby, ktorý výhradne pozostával z hitov zosnulého Michaela Jacksona. Hudba navodzovala príjemnú atmosféru, vždy nepravidelne, ale vhodne podkreslovala jednotlivé situácie, no keď aj pri odchode zo sály znel Jacksonov singel Thriller, tak sa to zdalo už prehnané. Rozumiem zámeru inscenátorov – aby si diváci uvedomili, že sú súčasťou témy a že by s ňou mali odchádzať aj do svojich príbytkov, ale známe piesne, ktoré sa po spevákovej smrti stali populárnejšími ako počas jeho života môžu pôsobiť prvoplánovo. Pravdaže aj keď súvis kráľa popu a plastických operácii iste napadne každého diváka.

Pred najnáročnejšou úlohou stáli štyria protagonisti, ktorí tlmočili Mayenburgovo posolstvo. Museli sa vyrovnať s novým žánrom a poetikou, s ktorým sa v národnom divadle ešte nestretli a niektorí s tým mali značné ťažkosti. Zároveň sa stretli s zdvojenými až ztrojenými postavami, ktoré museli gesticky, mimicky a hlasovo diferencovať. Najpresvedčivejšie sa to darilo Táni Pauhofovej, ktorá hrala trojúlohu Fanny. Jej prvú postavu, Fanny, vzornú manželku, ktorá vidí ľudskú a nie povrchnú krásu svojho manžela Antola herečka vytvárala predovšetkým za pomoci tlmeného výrazu. Hlasové modulácie neprechádzali do širokých rozsahov a všetko, čo povedala alebo urobila pôsobilo jednoduchým, ale nie lacným dojmom. Manželka Fanny Antolovi ubližuje svojou prostotou, lebo si neuvedomuje, že svojou úprimnosťou svojho manžela psychicky ničí. Svoje opatrovateľské sklony opúšťa, keď prvýkrát Antol zloží obväz a zjaví sa jeho nová podoba. V tejto scéne badáme vo Fannynom výraze „sexuálny chtíč”, ale aj ten herečka drží pevne v striedmej jednoduchosti. Postupom príbehu sa jej čoraz viac otvárajú oči, ale stále je prostou ženou, ktorá sa naučí milovať len manželovu tvár, lebo jeho duša jej už ušla. Druhú Fanny, bohatú starú dámu, Pauhofová vytvára za pomoci kostýmovej rekvizity – líščieho chvosta na pleciach, fajčením dlhej cigary, kŕčovitou štylizáciou v hlase a v gestách, lascívnymi pohľadmi a výrazným račkovaním v rečovom prejave. Je to presne opozitný typ k predchádzajúcej postave Fanny – dokonalej manželky. Zaujímavé bolo najmä sledovať Pauhofovej okamžité strihy medzi týmito dvomi protichodnými postavami v priebehu jednej mikrosekundy. Najmenší priestor dostala postava Fanny, sestričky, ktorú Pauhofová štylizovala ako asertívnu pobočníčku svojho „slizkého“ nadriadeného – chirurga Šefčíka.

Toho vytvoril Jozef Vajda. Jeho dvaja Šefčíkovia, chirurg a Antolov šéf, sú u herca tým istým človekom, len chirurgova reč je obohatená o značný prízvuk. Na rozdiel od Pauhofovej drobnokresby trojpostavy Fanny, Vajdova diferenciácia ostáva len povrchná a nejde do hlbšej psychológie svojich figúr. Jeho riaditeľ Šefčík je tak len rutinérskym Jozefom Vajdom, ktorého poznáme z desiatok iných inscenácii a herec ani v rozdielnom žánri a v polohe nevychádza zo svojej obvyklej šablóny. Alexander Bárta sa tiež predstavil v dvoch postavách – v Karlíkovi, Antolovom kolegovi a v Karlíkovi, homosexuálnom synovi starej dámy Fanny. Tak ako u Vajdu, neprechádzal Bárta výraznou odlíšenosťou svojich dvoch postáv. Karlík, syn starej dámy, bol charakteristický ako jeho matka výrazným račkovaním, ale vonkajškovými prostriedkami bol takmer tým istým Karlíkom, kolegom z práce. Tomáš Maštalír ako jediný zo štvorice hercov ostáva po celý čas inscenácie tou istou postavou – Antolom. Jeho Antol je na začiatku príbehu nenápadným, zakríknutým pracovníkom, držiaci termosku s kávou a svoju desiatu, ktorý aj napriek svojmu objavu nemôže prezentovať svoj patent pre ohyzdnosť svojej tváre (o ktorej sám nevie). Maštalír počiatočné štádium svojej postavy (úprimný a vo veľkom svete sa neorientujúci ,,Jožko Púčik“) zvýrazňuje zakriveným chrbtom, zmierneným hlasom, striedmosťou gest, úprimnými pohľadmi a teplými tónmi svojej škály, ktorú herec už dlhšie nemal šancu ukázať. Po chirurgickom zákroku postupne Antol naberá na sebavedomí, až sa stane sám sebe bohom a s pádom na zem sa musí dlho a bolestne vyrovnávať. Maštalír prirodzene sprostredkúva rôzne životné situácie, od pocitu životnej vykorenenosti, cez pocit dodania mierneho sebavedomia a širšej orientácie v obchodných i životných machináciách, až po absolútne arogantného a samoľúbeho muža, ktorý opovrhuje všetkým čo nedosahuje jeho estetické kvality – teda jeho ksicht. Na konci príbehu prechádza vnútornou sebatrýzňou a uvažuje nad samovraždou, zachráni ho však márnivá láska k sebe samému.

Aj napriek výhradám k textu, réžii a herectvu je Ksicht príjemné osvieženie kamenného repertoáru SND. Zahŕňa v sebe pútavý príbeh, ktorý má potenciál osloviť divákov a donútiť ich zamyslieť sa nad bezbrehosťou a dobyvačnosťou súčasného sveta, ktorý človeka pohltí, ak si nedá pozor. Ľudská krása je totiž dôležitejšia ako vedomosti a kongeniálnosť človeka. O tom všetkom je jednoduchý príbeh Kschitu, ktorý v sebe zahŕňa zábavu, poctivé herecké remeslo (aj keď nie bez chýb) a možno aj ponaučenie (to záleží na divákovi). Navyše to má aj tú výhodu, že či divákov inscenácia zaujme alebo nie, tak trvá len 75 minút, čo je v SND po štvorhodinovej Anne Kareninovej a trojhodinovom Herodesovi a Herodiáde naozaj úsporný čas.

Marius von Mayenburg: Ksicht, preklad: Roman Olekšák, réžia: Soňa Ferancová, dramaturgia:Darina Abrahámová, scéna a kostýmy: Eva Rácová, svetelný dizajn: Robert Polák, hrajú: Tomáš Maštalír, Táňa Pauhofová, Jozef Vajda, Alexander Bárta, premiéra: 30. a 31. januára v Bratislave.

[ctext] [c titulka="www.snd.sk" foto="Daniel Veselský"]