Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | September 24, 2017

Scroll to top

Top

Glastonbury – sen mladého farmára

Glastonbury – sen mladého farmára

| On 17, Sep 2010

Najväčší a najznámejší festival na svete začínal ako veľký sen mladého farmára, ktorého očaril svet hudby. Nepomýšľal na náväznosť a už vôbec nepočítal s tým, že tento jednorazový projekt raz bude pre tisícky ľudí hudobným zážitkom roka. Teraz, o 40 rokov neskôr, sa na farme Michaela Eavisa zišlo vyše 170 000 ľudí aby si spoločne vychutnali čo znamená zažiť Glastonbury.

Predstavte si trávnatú plochu o veľkosti 400 futbalových ihrísk, pridajte k tomu pasúci sa dobytok a máme úžasné pastviny. Teraz si odmyslite zvieratá a namiesto neho si tam predstavte ľudí, stany, pódiá, atrakcie, autá a stánky. Takáto je približná predstava festivalu, ktorý sídli na území po väčšinu roka obývanom 400 kravami. Prečo sa návštevníci musia deliť o územie s dobytkom? Odpoveď je jednoduchá. Organizátor festivalu a majiteľ farmy je jedna a tá istá osoba, 74-ročný Michael Eavis.

Prvý ročník bol len pokusom, výmyslom jedného zanieteného farmára po tom, ako zažil Bath Festival s davom 150 000 ľudí a účinkujúcimi ako Led Zeppelin alebo Pink Floyd. Zážitok, ktorý mu celé podujatie poskytlo bol taký silný, že takmer okamžite sa rozhodol zorganizovať vlastný festival na rodinnej farme. Najprv zháňal skupinu The Kinks, ktorá bola v tom čase na vrchole britských hudobných rebríčkov s piesňou Lola. Nakoniec však ako hlavná hviezda vystúpil Marc Bolan, okrem neho aj Roy Hraper a skupina The Quintessence. O 40 rokov neskôr to bola skupina Muse, Stevie Wonder a Gorillaz.

Eavis robil v tom čase všetko sám, od vyberania vstupného (symbolická 1 libra oproti 185 librám tento rok), cez stavanie pódia, uvádzanie koncertov až po jednania s kapelami. Mladý farmár bol z prvého ročníka a účasti 1500 ľudí viac ako nadšený a už rozmýšľal nad pokračovaním. Vtedy ešte nemohol tušiť, že pokračovaní bude oveľa viac a návštevnosť nezostane pri pár tisícoch. Dnes vedú rôzne médiá aj skalní fanúšikovia horlivé diskusie o tom, či Glastonbury nenarástlo príliš a aký to má vplyv na kvalitu festivalu. Nájde sa mnoho príkladov podujatí, ktoré podobným rastom stratili tvár a stali sa z nich komerčné tiene pôvodného originálu. Glasto, ako ho domácky nazývajú Angličania, si však počas všetkých tých rokov drží svoju úroveň o čom svedčí aj návštevnosť, prípadne rýchlosť predaja vstupeniek. Na tento rok (2010) bol začiatok predaja stanovený na 4. októbra 2009 od deviatej ráno a do dvanástich hodín sa všetkých 170 000 lístkov vypredalo.

Čím ďalej tým viac sa na organizácií podujatia popri platených profesionáloch podieľa aj Eavisova dcéra Emily, ktorá s festivalom vyrastala a môže ho nazvať starším bratom. Väčšmi sa do organizácie začala zapájať po smrti svojej matky Jean, ktorá bola dovtedy otcovou hlavnou oporou pri formovaní a riadení Glastonbury. V roku 2007 sa na festivale prvý krát objavilo pódium nazvané Park, ktoré Emily navrhla a sama ho aj uvádzala. V roku 2010 sa na ňom okrem londýnskych The XX objavili ako súčasť prekvapenia aj dvaja členovia Radiohead (Thom Yorke a Jonny Greenwood). Práve ich mini koncert patril k jedným z najlepších toho ročníka, ktorý bol poznamenaný výpadkom hlavných hviezd – U2. To sa stalo asi mesiac pred začiatkom a zohnať na poslednú chvíľu hlavného účinkujúceho nie je veru ľahké. Interpret, ktorý to prijme má veľmi ťažkú úlohu. Splniť tento ťažký cieľ sa podujal David Albarn so svojim projektom Gorillaz a množstvom hostí, ktorých si pozval. Aj keď nedávno vydal kritikmi dobre ocenený Plastic Beach, nepodarilo sa mu rovnaký úspech zopakovať na pódiu.

Napriek štyridsiatim rokom fungovania Eavisovci tvrdia, že festival vždy videli ako niečo konečné. Každý ročník sa zdal byť posledným kvôli rôznym problémom, ktorým museli počas rokov čeliť. Najbežnejší problém pre open air festivaly predstavuje počasie. Niekoľko ročníkov bolo na blate, no história ukazuje, že práve tie patrili medzi tie najúspešnejšie. Ďalšie ťažkosti súviseli s ilegálnymi pasažiermi, teda návštevníkmi, ktorí nezaplatili vstupné, preskočili plot a veselo sa zadarmo bavili. Tu musím povedať, že obdivujem trpezlivosť organizátorov s podobnými prečinmi, keďže sa to ľuďom darilo uplatnovať počas viacerých ročníkov, kým bolo konečne festivalové priestranstvo obkolesené súcim oplotením a zabezpečená riadna strážna služba. Medzi nešťastné udalosti možno radiť aj bitku z roku 1990 o Yeomanov most medzi ochrankou a new age cestujúcimi či zhorenie hlavného pódia Pyramid Stage tesne pred začiatkom festivalu v roku 1994.

K netradičným povolaniam určite patrí práca organizátora festivalu, ktorý je tiež aktívnym farmárom. Michael Eavis sa nesťažuje. Jeho farma funguje, niekoľko krát sa zväčšila aj kvôli potrebám Glastonbury, ktoré sa medzičasom stalo najväčším a najnavštevovanejším hudobným festivalom na svete. Napriek ťažkostiam, ktoré podobná aktivita prináša, vyzerá, že Michael to robí pre radosť. Svedčí o tom úzka spolupráca s charitatívnymi organizáciami, ktorým každoročne odovzdáva značnú čiastku z výnosov. Ako sám tvrdí, na prvom mieste nie je organizátorom festivalu, ale farmárom.

[ctext] [c titulka=www.andrewkendall.com foto=www.glastonburyfestivals.co.uk]