Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | October 21, 2017

Scroll to top

Top

Kim Ki-duk – Ostrov

Kim Ki-duk – Ostrov

| On 01, Sep 2010

Kim Ki-dukov Ostrov je obrazom poznania všetkých stránok obyčajného človeka. Filmový príbeh je v najintímnejšej rovine výpoveďou o krehkosti pozemskej lásky, o neschopnosti dať ju patrične najavo a hlavne o túžbe nebyť sám s jediným bolestným cieľom: milovať a byť milovaný.

Popredný kórejský režisér predstavil na filmovom plátne nezvyčajný príbeh spojenia dvoch duší vyvíjajúci sa ďaleko od civilizácie. Jeho hlavní hrdinovia si neuvedomujú svoje bytie, prijímajú životné situácie tak, ako prichádzajú. Každý z nich sa konfrontuje so svojím osudom ľahostajne až do chvíle, kedy spoznajú jeden druhého. Hui-džin, hlavná hrdinka filmu, je vlastníčkou farebných domčekov plávajúcich na vode, ktoré prenajíma občasným záujemcom. Na tomto bohom zabudnutom mieste sa mužská postava Hjon-sik skrýva pred okolitým svetom a pomýšľa na samovraždu. V momente, keď si priloží k hlave zbraň, ho Hui-džin bodne do nohy cez spodné dosky nad vodnou hladinou. O pár sekúnd sa záhadne zjaví v mokrom oblečení na svojom člne a pokojne obopláva okolo vydeseného Hjon-sika. V tomto zvláštnom okamihu sa začína ich spoločný príbeh…

Obrazy zamilovanosti netrvajú dlho a vystriedajú ich morbídne scény plné fyzického týrania. Láska dvoch hlavných hrdinov je totiž založená na vzájomnom spôsobovaní si bolesti. Trpko ju znášajú, ale i kruto rozdávajú. Silu a pôsobivý výraz dosahujú, paradoxne, prestrihmi opačného charakteru. Ostrov sa svojím divákom prihovára všetkým iným len nie slovami. Hlavná hrdinka počas trvania filmu ani jediný raz neprehovorí. Je krásna, mlčanlivá a tajomná. Presne tak, ako jazero nad ktorým vládne. Hui-džin je totiž bytosť panujúca paralelne dvom svetom: svet nad vodnou hladinou a svet pod ňou. Zábermi pod vodou sa pozeráme na skutočnosť jej očami. Sú to chvíle mystické, temné a mnohokrát aj zraku nepríjemné. Hlbiny jazera sú jej útočiskom, tam je sama sebou. Skrýva seba a rovnako skrýva všetky svoje „čierne“ skutky. Niektoré však vyjdú na povrch, iné ostanú navždy pochované na dne jazera. Ticho ako vyjadrovací prostriedok poslúžil pre zvýšenie efektívnosti režisérových zámerov. Zdá sa, že dokáže povedať viac než zbytočné prehovory, viac než výrazné gestá. Postavy komunikujú pohľadom, nenápadnou mimikou a hlavne hovorí za nich ich rozorvaná duša. Minimum dialógov nahrádza (v nemalej miere) aj hudobná zložka, ktorá je veľmi pôsobivá svojou silou výpovede. Dotvára atmosféru „tichého filmu“ a aj napriek akčnejším a drsným scénam je hudba pokojnou kulisou. Lyrické melódie plné nostalgie dolaďujú filmový príbeh svojou ponurosťou a zádumčivosťou. Široko-záberový pohľad na atmosferickosť prírodných javov vyvoláva pocity clivoty a priam nútia ku kontemplácii nad „efemérnosťou ľudského bytia“.

Kombináciou morbídneho a poetického sa režisérovi podarilo dosiahnuť efekt „magickosti“. (Magickosť ako výsledok zmiešaných pocitov, kde nakoniec prevláda „estetika krásy“ nad „estetikou hnusu“.) Kim Ki-duk ich dokázal „naordinovať“ vo vyváženej miere tak, aby svojim divákom predstavil vzťah muža a ženy milujúcich a trpiacich zároveň v každom okamihu filmového príbehu.

„Ostrovčeky samoty“ plávajúce na hladine jazera ani na chvíľu nenavštívi slnko. Veľké celky ukazujúc večne zahmlenú či zamračenú krajinu pôsobia snivo, ale aj nevľúdne. Ich obyvatelia čakajú na teplo, no najviac ho čakajú hlavní hrdinovia – teplo vo svojich náručiach. Napriek vášni je chlad stále silnejší. Celkové otočenie ich vzájomného vykúpenia sa z utrpenia fyzickej bolesti je miestami dozaista neznesiteľné, blízko morbídnosti najvyššieho stupňa. Ale keď trpí vnútro, dá sa to vôbec nejakým obrazom priblížiť? Ako na plátne zobraziť trpiacu dušu, ak miluje?

Režisér ponúka svojím divákom svoj pohľad na mnohotvárnosť medziľudských vzťahov. Originálnym spôsobom poukazuje na psychické procesy dvoch jedincov hľadajúcich samých seba prostredníctvom samých seba. Životné pochody protagonistov sú odlišné (on chce zomrieť a ujsť od nej, ona chce žiť a byť s ním). Protikladmi film poukazuje na skutočnú povahu vzťahov medzi mužom a ženou. Brutalita sa skĺbi s láskou ako povznášajúci cit a špinavosť duše s nevinnosťou nádeje v možný únik. Bolesť sa vo filme takmer stotožňuje so slasťou, chcieť žiť a milovať, i keď za cenu vášnivého mučenia.

Filmový zážitok, aký ponúka Ostrov, je ojedinelý. Snúbi sa v ňom mnoho rozmanitých a nepomenovateľných pocitov, čím sa dielo dotýka citlivých miest vo vnútri recipienta. A v tom spočíva jeho čaro. Čaro a magickosť Ostrova.