Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | December 15, 2017

Scroll to top

Top

Spoločenstvo mŕtvych básnikov

Spoločenstvo mŕtvych básnikov

| On 29, Aug 2010

Tradícia, česť, kázeň, dokonalosť – to sú štyri hlavné piliere, ktorými sa riadi vyučovanie na Weltonovej akadémii. Piliere, ktorých najdôležitejším výstupom je disciplína. V Spojených štátoch amerických existuje veľmi dlhá tradícia kvalitných súkromných škôl. Píše sa rok 1959 a príbeh tohto filmu nám predstavuje uzatvorený systém na jednej z nich. Konzervatívne hodnoty, na ktorých je táto stredná škola postavená, počas mnohých desaťročí dodržiavali všetci profesori, ako aj študenti. Avšak v tomto roku odišiel do dôchodku doterajší učiteľ anglickej literatúry…

Príbeh sa začína práve príchodom jeho nástupcu Johna Keatinga. Ten svojimi neštandardnými metódami výučby prevráti zaužívaný systém naruby. Študenti – chlapci sú totiž zvyknutí na prísny prístup a absolútnu neochotu pedagógov niečo meniť. Zrazu sa však objavuje niekto, kto má celkom inú predstavu o výučbe. Je to bývalý študent, ktorý v sebe ešte stále nosí posolstvá a myšlienky, sprevádzajúce ho počas jeho vlastného štúdia. Chápe a cíti spolu s chlapcami, vie, čo prežívajú, ako myslia, čo ich prinúti kreatívne sa vzdelávať a otvoriť svoju myseľ. Tí si pred jeho príchodom vytvorili vlastné štyri piliere, ktoré podľa nich výstižnejšie charakterizujú situáciu v škole. Sú nimi výsmech, hrôza, dekadencia, exkrement. Na hodinách pána Keatinga však neplatia ani oficiálne, ani študentské.

Už na prvej hodine ich vyvedie mimo učebne, aby im predstavil svoju filozofiu – Carpe diem! (Užívaj deň!) – a oboznámil ich s tým, ako si želá byť oslovovaný. Buď ako „pán Keating“, alebo ako „kapitán“. Inšpiráciou mu bol úvod jednej básne, ktorá sa začína slovami „ó, kapitán, môj kapitán“. Jeho cieľom je presvedčiť ich, aby svoje životy nepremárnili. Ukáže im bývalých študentov, ktorí im „začnú šepkať“ (prostredníctvom Keatingovho hlasu) práve jeho hlavné životné motto. Na ďalšej hodine im zasa prikazuje vytrhnúť z učebnice celú prvú kapitolu, ktorá obsahuje „vedecké inštrukcie“ ako rozumieť poézii. Ich nový učiteľ má totiž inú predstavu ako jej rozumieť… Študenti jedného dňa nájdu maturitnú ročenku, v ktorej sa nachádza aj popis pána Keatinga. Tu sa prvýkrát dozvedajú o „Spoločenstve mŕtvych básnikov“, ktoré kedysi spoluzakladal. Chlapci sa ho rozhodnú „oživiť“, a tak sa často stretávajú v odľahlej jaskyni, aby si čítali básne a rozprávali sa o rôznych témach. Neskôr si začnú sami písať básne a nahlas ich prednášajú. Tu vidieť, ako na nich prednášky ich pedagóga zapôsobili a umožnili im rozvíjať svoje kreatívne myslenie.

Výnimočnými sú predovšetkým dve scény, ktoré sa podľa môjho názoru stali výraznými výpovednými prvkami filmu. Tou prvou je scéna, v ktorej sa Keating postaví na stôl, aby videl život z inej perspektívy. Následne vyzve študentov, aby urobili to isté. Každý z nich sa takto môže presvedčiť, že aj báseň, rovnako ako život, je možné vnímať a pozorovať z rôznych uhlov pohľadu, pričom každý uhol môže skrývať inú výpovednú hodnotu. Druhou zaujímavou scénou je tá, v ktorej Keating požiada troch študentov, aby kráčali za sebou. Každý z nich sa prechádza iným spôsobom, no zároveň sa čo najrýchlejšie snažia skoordinovať. Ostatní ich v tom povzbudzujú rytmickým tlieskaním. A to je presne to, na čo chce Keating poukázať. Bojuje proti konformite, teda proti tomu, aby mal každý človek jeden a ten istý pohľad na svet, ale aby si každý našiel svoju cestu, svoj pohľad. Cieľom nemá byť pohltenie človeka v masovosti, ale práve naopak, zvýraznenie jeho individuality. To je takmer večný a zdĺhavý problém ľudstva. Diktátori a iné „vedúce osobnosti“ veľmi radi zaraďujú ľudí do masových útvarov, ale to potláča ich osobnosti. Keating preto aj v súvislosti s tvorbou poézie, ktorú považuje za prirodzený prejav ľudskej rasy, hovorí o individualite, o samostatnosti v myslení. S tým súvisí aj opakujúci sa symbol, ktorým sú slobodne lietajúce vtáky. Tie sa vznášajú vysoko nad zemou a nie sú ničím obmedzované.

V záverečnej časti filmu však dochádza k zmene atmosféry, keď sa k slovu výraznejšie dostáva prísny otec výborného študenta. Ten sa učí na samé jednotky, napriek tomu otec často zasahuje do jeho rozhodnutí, pričom sa ich názory líšia. Synovou vášňou je divadlo, preto sa prihlási do konkurzu na školské predstavenie. Napokon mu pridelia hlavnú úlohu. Podmienkou je však súhlas otca a riaditeľa školy. Keďže vie, že s tým otec nebude súhlasiť, rozhodne sa list sfalšovať. Ten to však zistí a po úspešnom predstavení odvedie syna domov, kde mu oznámi, že bude študovať na vojenskej škole. Mladá chlapcova duša však ďalej neunesie silný tlak, odlúčenie od jeho záľuby, od kamarátov a rozhodne sa skoncovať so životom. Tento čin spustí rozsiahle vyšetrovanie, na ktorého konci dochádza k ukončeniu pracovného pomeru s pánom Keatingom. Vedenie sa totiž dozvie o „Spoločenstve mŕtvych básnikov“, o tom, že ich nový učiteľ nabádal slobodne a samostatne myslieť. Emocionálne silným gestom je záverečná scéna, v ktorej sa študenti postavia na svoje lavice, aby tak vyjadrili podporu prepustenému pedagógovi. Ukazujú tým svoj pohľad na celú situáciu…

Celý film je popretkávaný symbolmi slobody a voľnosti. Nájdeme v ňom viacero ďalších výnimočných scén, o ktorých by ešte bolo možné písať. Toto dielo na mňa veľmi silno zapôsobilo už vtedy, keď som ho videl po prvýkrát. Poukazuje sa v ňom na zložitú situáciu tých, ktorí chcú v konzervatívnom svete preraziť s liberálnymi myšlienkami o slobodnom duchu. Niekedy sa to podarí, niekedy však nie. Vynikajúci príbeh s úžasnými hereckými výkonmi Robina Williamsa, ako aj ostatných učiteľov a študentov, bol právom odmenený štyrmi nomináciami na Oscara, z ktorých jedného aj získal. Ide o emóciami nabitú snímku, ktorá mi v mysli často rezonuje. Jej posolstvá sú odkryté aj skryté. Pre pozorného diváka sa však otvárajú oboje…