Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | June 18, 2018

Scroll to top

Top

Šepkám, šepkáš, šepkajú…

Šepkám, šepkáš, šepkajú…

| On 29, Aug 2010

Ruku na srdce, koľko toho vieme o živote našich literárnych priekopníčok? Hanu Gregorovú, Ľudmilu Podjavorinskú, Teréziu Vansovú a Elenu Maróthy-Šoltésovú v literárnom svete registrujeme prostredníctvom ich tvorby, avšak bližšie o nich samotných vieme len veľmi málo. Jednou z možností ako to zmeniť, je vyhľadať si potrebné informácie v knižniciach, či na internete. Druhou, a azda aj zaujímavejšou možnosťou, je zájsť na inscenáciu „A budeme si šepkať“, ktorú naštudovalo Slovenské komorné divadlo v Martine pod režisérskou taktovkou Kamila Žišku.

Počas jednej hodiny čaká diváka akási sonda do osudov štyroch spisovateliek, každý príbeh je pochopiteľne iný a jedinečný, zároveň sú si všetky v niečom podobné.

Minimalistickú scénu Toma Cillera tvorilo len šesť otvorov, tie však herečky využívali v maximálnej miere. V prípade potreby sa rekvizity objavovali a mizli spolu s postavami. Divák tak mal možnosť nahliadnuť do izby s posteľou, lampou a umývadlom, v zápätí sa mohol ocitnúť na pikniku v prírode alebo na prechádzke mestom… Rovnako aj kostýmové riešenie Marije Havran bolo navrhnuté veľmi jednoducho. Slovo „jednoducho“ tu nemá ale hanlivý význam. Naopak, jednofarebné kostýmy, u všetkých predstaviteliek takmer identické, pôsobili spolu so scénou veľmi účelne a nestrhávali na seba zbytočnú pozornosť. Ak si príbeh vyžadoval zmenu prostredia, kostýmy sa tomuto stavu prispôsobili – izba rovná sa domáce oblečenie, prechádzka v meste rovná sa kabátik, k pikniku sa pridávajú rukavice či klobúk, k tmavým zákutiam ich osudu prislúchala čierna farba… Hudba, v súvislosti s „jednoduchosťou“, nie je výnimkou a ponúka jednoduché opakujúce sa motívy.

Aj keď sa možno zdá, že v inscenácii výrazne dominuje ženský aspekt, nie je tomu skutočne tak. Mužský prvok sa vynára v osobe režiséra Žišku. Ďalší muži sú prítomní v rozprávaní predstaviteliek a na scéne sa objavujú prostredníctvom reči symbolov a znakov. Znak sa využíva pomerne často – košeľa, zastupujúca realitu (na javisku) neprítomného muža, menšia košieľka znázorňujúca dieťa, obkresľovanie stôp na javisko, ktoré by mohlo symbolizovať akýsi odtlačok do dejín slovenskej literatúry…

Inscenácia nemá výraznejšiu dejovú rovinu, je tvorená hlavne monologickým rozprávaním o minulosti a vracaním sa do spomienok jednotlivých postáv. Každá spisovateľka rozpovedá svoj vlastný jedinečný príbeh, monológy ale vždy spája jedna téma – vzdelanie, tajné čítanie a písanie, rodinný krb, práca a tvorba, spontánne emancipačné zjavy. Vďaka týmto piatim kľúčovým témam má divák možnosť oboznámiť sa s neľahkou mladosťou hrdiniek, s ich literárnymi počiatkami, ale aj výberom partnerov a následných radostiach a starostiach. Vyrozprávané vážne životné udalosti sú odľahčené jemným neprvoplánovým humorom, ktorý má občas až tragikomický nádych. Je ale dôležité upozorniť, že „A budeme si šepkať“ nie je postavená výlučne na hre znakov, kedy sa niečo reálne nahradzuje niečím symbolickým. Množstvo rekvizít bolo až priveľmi reálnych – ozajstné cesto (ktoré voňalo až do hľadiska), kvapkajúca voda z košieľ, či presýpanie ozajstnej múky dodávalo obrazom realistickejšiu atmosféru.

Nejde mi o to, aby som podrobne opísal o čom inscenácia bola. Možno by som tak, nechtiac, prezradil to, čo si chce divák pozrieť v divadle. Cieľom je napísať, aká inscenácia bola a aký umelecko-estetický zážitok (vo mne) vyvolala. Nemôžem s rozhodnosťou povedať, že bola úžasná, no rovnako ju ani nemôžem označiť slovom prepadák. Môj dojem sa pohyboval niekde v strede tejto škály. Na pomyselných miskách váhy však prevažuje pozitívny pocit z videného predstavenia.

A ak by ste si neodniesli podobný zážitok ako ja, nezabudnite si domov odniesť aspoň bulletin. Divákovi dopovie to, čo neodčíta na predstavení…

Autori konceptu: Kamil Žiška a Zuzana Palenčíková
Dramaturgia: Zuzana Palenčíková a.h.
Scéna: Tom Ciller a.h.
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Jozef Vlk
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Réžia: Kamil Žiška a.h.
Osoby a obsadenie: Naďa Jelušová, Ľubomíra Krkošková, Jana Oľhová, Eva Gašparová
Premiéra: 27.3. 2009 v Štúdiu Slovenského komorného divadla v Martine