Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

ArtBlog.sk – Hudba, Film, Divadlo, Literatúra | June 18, 2018

Scroll to top

Top

S chudobou len do hrobu?

S chudobou len do hrobu?

| On 29, Aug 2010

To, že sa dnes chudákovi nedobre vodí a „tým hore“ sa žije rozprávkovo, netreba pripomínať. Rovnako netreba pripomínať známy príbeh o Smrti, ktorá má moc nad uzdravením či ukončením života človeka. Zatiaľ čo vo verzii zapísanej Janom Drdom je táto rozprávka zakončená v podstate happy-endom (ako ho poznáme z televíznej rozprávky Daržbuján a Pandrhola), Pavol Dobšinský (verný svojej rozprávkovej „hororovosti“) ukončuje príbeh spôsobom jemu vlastným. Po tejto Dobšinského verzii siahlo aj Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre. Kmotra Smrť a zázračný lekár alebo aj „ako chudák do hrobu prišiel a bohatý si život predĺžil“. Detský divák sa želaného happy-endu nedočká, ľudská chamtivosť je v príbehu tvrdo potrestaná. Aj keď si Bedár v závere svoju chybu z časti uvedomí, nedostáva príležitosť ju napraviť a poučenie do budúcnosti si tak neodnáša hlavná postava, ale divák.

Keď sa má Bedárovi (Roman Valkovič) narodiť v poradí už 24 dieťa, nastáva problém s výberom kmotra. Nik zo susedov pre vlastnú chudobu nechce túto funkciu na seba vziať. V zúfalstve sa Bedár vyberie hľadať kmotra do tmavej noci. Tu stretáva záhadnú postavu v čiernom, ktorá mu prisľúbi pomoc pod podmienkou, že ju bude niesť na chrbte bez akéhokoľvek povzdychnutia. Bedár úlohu splní a tým sa neobyčajné kmotrovstvo so samotnou Smrťou (Milan Vojtela) spečaťuje. Odvtedy, s pomocou kmotry, nadobúda liečiteľské schopnosti. Jej jediné dôležité upozornenie „chráň sa lakomstva!“ si však nezoberie k srdcu, čo sa mu v konečnom dôsledku stane osudným. Pre vidinu bohatstva nevedomky sebe skráti a kráľovi (Ján Hrmo) predĺži sviecu života. Chudák sa tak stáva „mŕtvym chudákom“ a kráľ (aj keď samovoľne zbavený majetku) odchádza z javiska bohatší o najcennejší dar- dar života.

Problémom dejovej roviny bolo to, že tvorcovia nedali detskému divákovi veľa času na to, aby začali Bedára vnímať ako negatívnu postavu, ktorá si zaslúži trest. Jeho premena na lakomca a chamtivca prebehne až príliš rýchlo a nevýrazne. Divák tak Bedárovu smrť chápe rozpačito – s pocitom akejsi ľútosti nad jeho koncom a s myšlienkou 24 nezaopatrených detí bez otca.

Režisér Ondrej Spišák ale znova potvrdil, že aj „s malým gašparkom sa dá zahrať veľké divadlo“. Hra sa totiž vyznačuje jednoduchosťou – jednoduchosťou príbehu, scény či počtom postáv, čo však v tomto prípade nepôsobí negatívne.

Scéna nie je náročná na rekvizity, Zuzana Malcová ju navrhla tak, že drevený voz je behom chvíľky schopný premeniť sa z Bedárovej chatrče na honosný palác bohatého kráľa. Voz sa tak stáva veľmi univerzálnym prostriedkom scény, jeho flexibilné plastické využitie a ľahká manipulácia udržuje hru v rovnakom tempe, divák je stále súčasťou príbehu. Rovnako aj ňou navrhnuté kostýmy spĺňajú dôležitý predpoklad – jednoduché, ale na prvý pohľad rozlíšiteľné pre tú-ktorú postavu. Kmotra Smrť tak vystupuje v klasickom čiernom rúchu, Bedár je oblečený v hnedom biednom kabátci a Kráľ má na sebe ľahko rozlíšiteľné šaty urodzených. Okrem týchto troch postáv sa v príbehu stretneme aj s tromi plačkami, ktoré svojou opakujúcou sa replikou „náš kráľ úbohý, na úmor je chorý…ÚMOR!“ navodzovali divákovi až nutkanie pomôcť čím skôr vyliečiť kráľa, len aby s plačom prestali.

Obsadenie šiestich hercov v hre je dostačujúce, ak si príbeh vyžaduje ďalšiu postavu, ľudí (v duchu bábkarsky zameraného Starého divadla) nahradia bábky. Na scéne sa tak bez problémov objaví dvojciferný počet postáv, aj keď v konfrontácii s Bedárovou výpoveďou o tom, že má spolu 23 detí, ich počet nie je úplný a na javisku niekoľko členov ešte chýba. Herecké výkony boli na úrovni, výborná bola napríklad práca Romana Valkoviča so živým detským publikom a jeho zapájanie do hry formou otázok. Postava Kmotry Smrti mohla svojim hereckým obsadením pre niekoho pôsobiť rušivo. Aj keď ju Milan Vojtela stvárnil výborne a Smrť vo všeobecnosti nemá vymedzené pohlavie, spojenie ženskej postavy s mužským hercom je diskutabilné. Preto by možno bolo vhodné zmeniť obsadenie alebo jednoducho z „Kmotry“ urobiť „Kmotra“.

Postava Kmotry Smrti je počas celej inscenácie stvárnená v akejsi tajomnej polohe, zachovávajúc si určitý pátos. Aj keď niektoré scény s ňou zvádzajú skĺznuť do humornej roviny, nikdy sa tak naplno nestane a Smrť tak dostáva realistický nádych čohosi, s čím nie je radno si zahrávať. Už jej prvé objavenie na scéne pôsobí impozantne. Divák má tak možnosť vidieť objavujúcu sa a znovu sa v tme strácajúcu postavu, ktorá sa dokáže predĺžiť, svietiť, či prehadzovať si v rukách svoju hlavu sem a tam. Využitie princípov čierneho divadla všetky efekty ešte umocňuje.

Hudobná zložka, o ktorú sa postaral samotný Ondrej Spišák, dokresľuje atmosféru príbehu, v inscenácii absentujú piesne z úst protagonistov (typické pre mnoho iných predstavení Ondreja Spišáka v Starom divadle). Jedinou skladbou, popri hudobných podkladoch, je citácia piesne Wonderfull world od Luisa Armstronga.

Inscenácia je pôsobivá aj tým, že režisér v nej vyžil viacero prvkov, ktoré svojím skĺbením vytvorili unikátny záverečný tvar. Skvelé výkony živých hercov ( Roman Valkovič, Milan Vojtela, Ján Hrmo) okorenené bábkovými hercami, hru svetla, primiešanie filmovej projekcie, a dochutenie skvelým hudobným podkladom spôsobilo, že Ondrej Spišák navaril v hrnci zvanom javisko pre diváka skutočnú lahôdku. Otázkou zostáva, kto si na nej pochutí…

Pavol Dobšinský: Kmotra Smrť a zázračný lekár.
Dramatizácia a úprava: Ondrej Spišák a Veronika Gabčíková
Dramaturgia: Veronika Gabčíková, scéna, kostýmy a bábky: Zuzana Malcová a.h., hudba a réžia: Ondrej Spišák.
Osoby a obsadenie: Bedár – Roman Valkovič, Kmotra Smrť – Milan Vojtela, Kráľ – Ján Hrmo
Ostatné postavy a vodenie bábok : Danica Hudáková, Lucia Korená, Mária Záturová, Agáta Solčianska
Premiéra: 15. februára 2008 v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre